Skok na den: Uvod,0,1,2,3,4,5,6,7,8, 9, 10,11,12, 13,14,15,Rekapitulacia

Motto: Nech bicyklujes hocikam, vzdy musis ist do kopca a proti vetru.

Uvod.

Tieto spomienky su venovane vsetkym ucastnikom podujatia a preto sa snad nestrannemu citatelovi budu zdat chaoticke. Snazil som sa udalosti zaznamenavat, tak ako isli za sebou a stazene som to mal tym, ze pocas bicyklovania sa pisat nedalo. Mozno aj preto tuna chyba trochu stavy z tej cyklistickej driny, ktora tu vystupuje iba v cislach kilometrov, ci hodin. Tento pisany zaznam mozno dolozit aj autentickymi fotkami, ktore vlastnia priami dejatelia. Napiek urcitym nedostatkom dufam, ze sa vam tato brozurka bude pacit a obnovi krasne spomienky na prezite chvile, popripade vas bude inspirovat.

Den nulty (15.7.1992)

9.OO zraz prvych ucastnikov. Konecne uz dosiel Honzo a s nim velka guca v zadnej casti bicykla. Potom nasledovala priprava dopravnych prostriedkov, naco sa hned islo na zatazkavajucu jazdu. Vyskusali sme aj blatniky, lebo prsalo. Vysledok = funguju, t.j. ako zataz su dobre. Aby tie bicykle neboli zas az tak lahke, kupili sme velke cierne cestovne kabely znacky BIKE Trek sport. Cestou z mesta smerom do Vajnor rovno pri Mladej Garde od radosti zakricala moja dusa. Avsak na velku smolu ta zadna. Dostal som totiz schlussdefekt. Zato delovka to bola dobra. Pri tejto smole bolo aj trochu stastia, lebo Honzovi sa podarilo kupit novy plast aj dusu. Takze prva katastrofa bola za nami. Doma sme sa konecne dali do balenia. Kazdemu z nas vyrastol krasny balik na nosici. Prve show bolo pri nastupovani na bicykel, pretoze sme sa odhodlali na druhu skusobnu jazdu. Po vychytani par much s uchytenim batoziny sme spokojne zalahli spat. Rekapitulacia:

Den prvy (16.7.1992)

Ked pisem tieto riadky, je nam (zatial) fajn. Je 13.OO hod. a lezime si pekne napapani pri rybniku kdesi medzi Galantou a Salou. Mame obednajsiu prestavku. Ale zacnem pekne po poriadku. Hned od rana bolo krasne pocasie. Presne o 8.25 hod. dvaja blazni vyrazaju na bicykloch kdesi tam na vychod ... Odstartovani stlacenim tlacitka start na svojich tachometroch uz po 1,7 km stoja a pozuju fotografovi pred cedulou BRATISLAVA VAJNORY (nutna fotodokumentacia). Dalsie zastavenie bolo nutene vodicom doprovodneho voza, ktory ma upozornil na slabe uchytenie niektorych casti batoziny. To sa stalo na 4,7 km. Po rozluceni sme slapli do pedalov. Nasa rychlost sa pohybovala okolo 26 km/hod. a uspesne sme dosiahli Senec. Od Senca sme sa odklonili a vydali sa smer Sladkovicovo. Este teraz mam roztraseny hlas a nieco ine od tej betonovej cesty. Nakolko sme sa takejto cesty chceli zbavit, vysli sme na prvu asfaltovu cestu o ktorej sme tusili, ze smeruje do Sladkovicova. Predtucha nas nesklamala, horsie to vsak bolo s tym "mestom". Uspesne sme tam zabludili. Pri hladani spravnej cesty sa vyskytla prva technicka porucha. Do vecnych lovist odchadza jedna moja spica zo zadneho kolesa. Teraz to sice bomba nebola, ale koleso hadze o to citlivejsie (ako citlivo, to sa ani opisat neda). Cestou do Galanty sme koktali aj nadalej, lebo cesta bola stale betonova. V Galante sme sa zastavili v obchode s potravinami, lebo sa nezadrzatelne blizil cas obeda. Nakup sme zdolali, ale kde to teraz uvarit a zjest? Vydali sme sa smerom na Salu s tym, ze najdeme nejaky lesik. Nasli sme priam raj. Je tu vodicka, lesicek, slniecko, vtaciky, len tie zeny tu nejak nechodia. Asi si budeme musiet na to nejako zvyknut alebo odist. Vyzera to tak, ze do hodiny vyhra ta druha alternativa. Zatial koncim, lebo je 13.15 hod. a chcem si tiez odfuknut, ako to tu Honzo predvadza uz hodnu chvilu. Je prave 19.08, je nam opat fajn a nase tachometre ukazuju tento stav (podla Honzovho):

Nachadzame sa udajne na strkovisku nedaleko Komjatic. Je tu jazero omnoho vacsie ako to, ktore sme poobede opustili. Do Sale to uz nebolo daleko, ale potrebovali sme tu zohnat novu spicu do kolesa. Po dlhsom hladani sme obchod nasli a kupili pre nas tak potrebnu vec. Nakoniec sme sa z toho "Blbakova", kde vsade uz pisali po madarsky, hoci hranice ani colnicu sme nikde nestretli, vymotali a nabrali kurz Komjatice. Na 75 km 77O m pri piti vody, po pade mojho bicykla, padol bicykel aj Honzovi,lebo sa mi smial. Nasledok pre neho bol katastroficky. Na lavom boku jeho kapsy sa objavila dierocka, ba co diera ako hrasok. Po tejto prihode uz cesta prebiehala pokojne az na to, ze bolo treba ist do tiahleho kopca a ja som si myslel, ze uz tam nedojdem. Nastastie som prijazd do Komjatic prezil. Ulohou c.1 bolo najst Maju, co sa nam aj podarilo. Ta pri pohlade na nas skoro "skapala". Teda aspon tak sa vyjadrila. Pri blizsom pohlade na nas hned zistila, co nam chyba a dala nam napit a najest. Nakolko potom k nej prisli kamaratky, s ktorymi mala dohodnute rande, navigovala nas na tieto strkoviska, kde teraz vegetujeme. Snad tu budeme aj spat a mozno dozijeme aj rana, ak nas komare nezozeru.

P.S. Moj tachometer ukazuje denny stav 89.81 km. Z toho vyplyva, ze Honzo je predo mnou asi o 2 km, hoci lezi pri mne (vid. jeho stav o kusok vyssie).

Den druhy (17.7.1992)

Uz zasa si hovieme, pretoze je 12.45 a sedime si v Jarovej izbe. Dnesny den pre nas dobre zacal uz vcera. Komare nas po vykupani strasne zrali (hlavne komarice), preto sme sa od jazera prestahovali znovu k Maji. Ta sa o nas ukazkovo matersky postarala. Dala najest vecne hladnemu Honzovi a ulozila nas spat. Rano sme uz boli o 7.OO hore a sli sa naranajkovat von za dom, kde nas cakali bohate ranajky aj s nasou skvelou hostitelkou. Nejak nam ten cas rychlo ubiehal, takze ked sme nasadali na nase tatose, hodiny ukazovali 9.15. Vonku bolo znova nadherne a horuco, tak sme sa namazali vsetkym moznym, co sme nasli (ochrannymi kremami). Cesta ubiehala vynikajuco, pretoze sme sa pohybovali po typickych okresnych cestach. Boli dokonca aj trochu zvlnene, co vsak nebolo az take strasne. Zabijak (aspon teda pre mna) prisiel na 35,5 km. Mal dlzku 1 km a stupal (mu) az do 12%. Vydrzal som iba jeho prvu polovicku. Potom som musel z toho muciaceho stroja zliezt a tlacit ho vedla seba, zatial co Honzo si daval do tela, hlavne ho vyliezol az na vrch. Ja som myslel, ze uz prisla moja posledna hodinka. Nastastie zjazd dole ma prebral. Teraz uz je vsetko v poriadku, len prdel ma pobolieva, tak neviem, ci sediet, lezat, ci stat. Ale asi si sadnem, lebo ideme obedovat.

Je 23.55 a konecne sa chystame aj spat. Na dnes toho mame dost a dost. Poobede sme ocakavali Jara, aby sme sa dohodli na nejakom plane. Ten sa vsak moc neponahlal a neoholenu tvar sme zbadali az okolo 15.2O. Po privitacom ceremoniali padol genialny napad nechat Jara pobalit sa, s tym, ze my si vyrazimme na vylet za Dankou (Tiborovou). Popravde by som ju aj miloval, ale ten kopec, ktory sme museli zdolat, ten si mohla odpustit. Zdrzali sme sa velmi kratko a vydali sme sa naspat strastiplnou trasou. Mysleli sme si, ze ako trening nam to uplne staci, ale Jaro nas chcel presvedcit o svojich cyklistickych kvalitach. Preto sme sa este vydali na nedaleku priehradu (6 km). Priehrada bola celkom sympaticka, asi ako tie dievcata naokolo, len chudence si nas vsimli az ked som sa zacal s Honzom pripravovat na kupanie. Totizto v tej rychlosti sme si nezobrali plavky. Konecne sme boli stredobodom pozornosti ! Voda vsak bola chladnejsia, takze okrasy stali smerom dovnutra. Nakoniec tak ako dievcata sme to prezili aj my a o to blaznivejsie sme sa vydali na cestu spat. Ani dlhsie sa tam nedalo byt, lebo uz sa sirili spravy,ze Honzo nejak teplo zatahuje. Veceru sme si pripravili priam kralovsku. Ani sme ju nestacili zjest. Opekalo sa par spekaciek a slaniny obalenej v cibuli na velikom zvrchovanom slovenskom plameni. To vsetko bolo podporovane domacim cervenym vinom, takze tomu zodpoveda aj moje pismo a zaznam. Rekapitulacia:

Den treti (18.7.1992)

Je 22.3O a Honzo nam tu pobehuje s holou ritou. Nachadzame sa v cieli 3.etapy, t.j. sme vo Zvolene na chalupe a pripravujeme sa na spanie. Manevre vojsk Varsavskej zmluvy su "suviks". Rano vsak take chaoticke nebolo. Najprv vstal Jaro, aby sa este pobalil a potom mi pomohol budit Honzu. Po ranajkach sa nam aj podarilo vyrazit na cestu uz v trojici, pricom hodiny ukazovali 9.15. a obloha bola zatiahnuta. Vyzeralo to, ze zmokneme, avsak sv. Peter sa zlutoval a neskorsie vyslo aj slnko. Kedze pocasie bolo idealne, aj nasa rychlost bola vysoka. To vsak sposobilo, ze sa zrychlila cinnost Jarovho a Honzovho hrubeho creva. Po tychto trampotach uz cesta ubiehala kludne az do Zvolena. V tom momente tachomer ukazoval 76.76 km a hodiny 13.15. Chuchuska nas uz cakal s usmevom a jeho mama sa dala do pripravy bryndzovych halusiek. Neboli sme vsak este kompletni, preto cesta smerovala na stanicu. Sem pricestoval Dusan, avsak bez bicykla, ktory mal znacne meskanie. Pri ceste naspat sa nam akurat podarilo stretnut Tibora, takze sme sa mohli vybrat na obed. U Chuchu sme sa dockali velkej misy halusiek. S trochou problemov a pomocou Ajky (pes) sme vsak vsetko spresovali. Potom mal kazdy pohov a rozisiel sa za svojimi zvolenskymi povinnostami. Znovu sme sa stretli o 18.15 a vydali sa na navstevu Ajky na Sliac. Ta ked nas videla, tak od radosti skoro skakala z balkona. Nastastie to prezila aj cela jej rodina. Po slusnej navsteve sme vyrazili hladat Mirku po celom meste. Nikde jej nebolo, tak sme pockali, kym bude tma a zacne prsat. To bol idealny cas, aby sme sa pobalili a vybrali sa na cestu sem. Musim rychlo koncit, lebo vsetci tu maju pindy (Chucha ma tvrde pindy). Rekapitulacia:

Den stvrty 19.7.1992

Prave vyuzivam technicku prestavku, aby som zapisal par riadkov. Je 15.45 a za dnes uz mame prejdenych 81 km. Jaro este skoro rano si dal rozcvicku (rozkvicku) na Pusty hrad a ja s nim. Ked sme sa vratili na chalupu, vsetko uz bolo na nohach a bol najlepsi cas na ranajky. Tak sme sa bohapusto najedli, chaoticky pobalili a pre nas uz charakteristicky cas 9.15 vyrazili smer Banska Bystrica. Tam sme mali aj prvu vacsiu zastavku,lebo Jaro potreboval vyskusat miestne telefony. Udajne funguju. Dalsia zastavka bola v Slovenskej Lupci, kde s udivom na nas pozerala Luba, ale aspon mala pre nas (teda hlavne pre mna) tak potrebne medikamenty na zadocek. Obedovat sme obedovali v motoreste Nemecka. Casnicka (bola k svetu) bola asi neskonale stastna, ked sme odisli. Obed sme zazivali na ceste po Brezno, kde sa poniektori posilnili zmrzlinou, aby zrychlili krok. Chucha ho tak zrychlil, az mu na 80 km-i utrhlo vak. Tak sme posedavali na ceste a on privazoval. Teraz stojime tiez kvoli nemu, lebo dostal defekt. Takze Honzo nam tu ukazuje vysoku skolu opravy zadneho kolesa. Pocasie je zatial perfektne. Je oblacno, ale obcas prekukne aj slnko. Konecne zacinaju boliet prdele aj druhych, nielen mna. Prave sme sa dozvedeli, ze Honzova najvernejsia frajerka je bicykel, lebo znesie vsetko a hlavne neodvrava. Koleso je behom 15 min. opravene, tak ideme dalej. Tachometer uz ukazuje 95,8 km a cas 16.50 hod. Lezime v trave a lapame po dychu. Sme fyzicky hotovi a zda sa, ze sa dnes uz nepohneme. Totizto lezime pred Petovym barakom v Pohorelej. Zatial je fajn, lebo slnko svieti viac a viac a oblakov ubuda. Ale radsej ako tato idylka nech uz pride Peto domov, lebo ani vodu nemame. Zostava nam iba cakat. Je prave 21.15 a ja uz lezim zastrceny v spacaku a nado mnou sa rozprestiera stan. Peter neprisiel, tak sme sa rozlozili na ceste, lebo hlad bol silnejsi ako hanba. Takto nas nasli Petrovi rodicia a pre istotu nas radsej poslali k nim do dvora. Tu sme sa zlozili a hlavne postavili stany, aby bolo kde spat. No a potom na pivo, aby bolo co v noci zo seba vypustat. Ak tuto noc prezijeme,tak o tie dalsie sa nemusime obavat. Zatial dobru noc. Rekapitulacia:

Den piaty (20.7.92)

Dnes sa nam prave potvrdilo, ze 13-ka je nestastne cislo. Prave na 13-tom kilometri je dalsie dlhsie zastavenie. Honzo dostal defekt tesne za Cervenou Skalou. Som zvedavy za aky cas to teraz zvladne, dostal ho presne o 10.15 hod. Chyba bola uz asi rano, lebo tentokrat sme vystartovali o 9.30 hod. Tento sklz bol zapricineny nadobudanim prvych skusenosti pri skladani stanov. Najzaujimavejsi bol ten, v ktorom spal Jaro a Tibor. Mali sme moznost vzhliadnutia znovunarodenia jedneho aj druheho. V druhom stane spal Dusan a Chucha a v tretom ja s Honzom.Do rana nam bola dost "kosa", len Jaro sa nestazoval, Boh a Tibor vie preco. Zato Chucha si stazoval, ze ma Dusan tvrdu rit od bicyklovania. Nuz Honzo uz naklada batozinu, takze pojdeme dalej, je 10.25 hod. Casovo sa lepsi. Pocasie je dnes nadherne a slnecne. Dufam, ze odteraz sa nam uz bude darit.

Konecne sme tam, kde sme chceli byt. Dorazili sme do kempu Mlynky-Dedinky. Cesta sem vsak nebola az taka lahka ako by sa podla predchadzajucich riadkov zdalo. Od nasho startu cesta pomaly ale isto sustavne stupala. Najhorsie vsak prislo za Telgartom (Svermovom). Cakalo tu na nas stupanie o dlzke asi 2 km, ale za to dost strme. Na jeho vrchole sme mali moznost vidiet pramen Hrona. Ja som si myslel, ze ten pramen tam radsej zostanem strazit, lebo hore na vrchol nevyleziem. Nastastie prisiel zachranca Honzo a ten ma vzdy v mojej kritickej chvili postrcil. Zjazd dolu bol priam zivotabudic. Spustali sme si to rychlostou okolo 6O km/h. Nasmu tempu nestihal ani zigulak. Potom na 32,93 km sme zdolali nas prvy tunel. Prechod cezen sa podobal ostremu utoku divokych indianov. Tymto nekompromisnym utokom sme tryskovou rychlostou tuto dieru prerazili. Za tuto lahodku sme tazko zaplatili dalsim smrtonosnym strmym stupakom. Nasim anjelom straznym bol znovu Honzo. Tymto si vysluzil najmenej dve piva. Po par metroch za vrcholom sme konecne zbadali priehradu a na druhom brehu nas ciel. K nemu sme dorazili prave okolo 12.3O. Takze niektori sa dali do stavania stanov a ostatni varili prvy velky kotlikovy gulas. Obe veci nam zatial vysli na jednicku, tak teraz oslavujeme pri pive. Nakolko je vonku horuco, pojdeme skusit vodu miestnej priehrady. Prave sa chystame spat, hoci je iba 22.OO. Na dnes nam to asi stacilo. Stihli sme sa aj okupat, aj piva dost vypit a sucasne sa prejst po okoli. Teda to prejdenie bolo dobrovolne kvoli Jarovi. Ten totiz mal plne ruky a nohy prace s prave priduvsou kamaratkou. Ked nas videla, bola nadsena, ale nasimi recami jej to nadsenie opadavalo. Bola z toho taka zmatena, ze radsej odisla prec a Jaro zatial s nou. Mozno tuto noc bude mat Tibor zuzo (jou-jou). Konecne mozem napisat dobru noc. Rekapitulacia:

Den siesty (21.7.92)

Dnes sme vstali uz o 8.OO. V pohode sa nam podarilo prezit prvu noc. Dokonca ani nikomu nebola zima a aj Jaro sa nam poslusne vratil. Honzo uz od rana montuje koleso, lebo este vcera mu praskol jeden drot. Teraz cakame, kym nam Jaro donesie ranajky. Hura, uz je tu, lebo prave odbija 8.45 a dnes este chceme ist na turistiku. Treba vyrazit co najskor, lebo dnes to vyzera, ze bude znovu strasne horuco. Uz som strasne hladny, tak koncim.

Utahani sme ako jedno h... Turicka trvala trochu dlho, lebo teraz, ked sme na jej konci, hodiny ukazuju 14.45. Povodne mala byt kratsia, ale na jednej luke otravovali Chuchu tak ovady, ze chudacisko zabludil. Este dobre, ze sme mali mapu. Najmenej vsak mapa pomohla Honzovi, ktory zacal mat otlaky. Ta cesta, ktorou sme sa potom vybrali, mu vela tiez nepomohla, lebo sa skor podobala horolezeckemu vystupu. Nakoniec sa nam podarilo dosiahnut na dnes nas ciel. Prisli sme rovno k Dobsinskej ladovej jaskyni. Najprv sme sa vsetci zahrali na studentov (okrem Jara), potom rychlo prezliekli, teda lepsie povedane obliekli a hybaj do mrazaku. Jedine, co nas tam okrem oblecenia hrialo, bola mlada sprievodcicka Katka. Najviac porozumenia mala pre Chuchu, lebo ten jediny z nas mal kratke nohavice. Najlepsia cast prehliadky prisla na koniec, kde nam slubila este zopar cisel, naco sme my vybuchli smiechom. Este dobre, ze to pochopila a smiala sa s nami. Len neviem, co si mysleli ti nemecki turisti. Ako odmenu za tuto krasnu prehliadku isla este ukazat Chuchovi miestne kvetinky. Avsak uz nemala pochopenie pre jeho aktivitu. Tak sme museli zist do nizsie polozenych miest, kde su pre nas zachranne budovy s jedlom a pitim. Teda pre Honzu to vykupenim urcite je. Teraz nam uz zostava len cakat na spatny vlak, lebo pesi to pripada ako sci-fi. Len aby isiel!!! Chucha prave prisiel k nazoru, ze on nas neviedol, ze on iba isiel prvy.

Neviem, ci tieto riadky pisat este ako den siesty alebo uz den siedmy,leboje prave 24.OO. Konecne totizto vacsina z nas zalahla. Poctivo tu chrapeme v pravidelnom rytme okrem Chuchu a Jara, ktori sa vydali si este niekam zaspievat. Vyzera to tak, ze im tento den nestacil. Ako sme sa vratili z Dobsinskej ladovej jaskyne, hned sme sa dali do varenia vecere. Teda niektori sa este predtym isli schladit do priehrady. Ku koncu nasich obzerhodov prisiel Chucha s tym, ze jedna partia by si rada zahrala volejbal, ale nema s kym. Tak sme sa podujali robit sparing-partnerov. Prvy set bol zahrievaci. Potom sme sa dohodli, ze zahrame na dva vitazne a porazeni zaplatia po jednom pive vitazom. Slovo dalo slovo a nakoniec herodickym vykonom sa nam podarilo nad domacimi vyhrat. Ti nas potom pozvali do najblizsej krcmy, ale pivo v nej nemali. Tak sa islo do najblizsej susednej dediny, kde mali oni znameho krcmara a ten nalieval aj po zaverecnej. Takze v krcme dopadlo nase zblizovanie s domacimi na jednicku. Najhorsie bolo, ze vsetci domaci boli chlapi tak okolo 3O-35 rokov. Ked sme popili a pokecali, vydali sme sa cez les domov. Cesta ubiehala dobre, len keby ten nie triezvy Jaro nevymyslal. Kvoli jeho fantazii sme sa asi 2O m trepali cez strasne kroviny. Ale ako zakon kaze,opity clovek prezije vsetko, tak sme to prezili i my. Do tabora sme dorazili so spevom, lebo Chucha mal pri sebe fukaciu harmoniku. Po prichode ku stanom sa niektori este odhodlali okupat v priehrade, hoci voda do stavu tepleho mala hodne daleko. Nuz ale pozitok cvachtat sa bez plaviek stoji za tieto potiaze. Teraz som len zvedavy, ako dopadnu ti dvaja zajtra, lebo ostatni uz poctivo odfukuju ( Honzo urcite, ten chrape hned vedla mna) a oni sa este nevratili, hoci hodiny ukazuju O.3O. Preto sa aj ja lucim staromodne, dobru noc. Rekapitulacia:

dnes sme na bicykloch nejazdili, ale pesi sme si odslapali takych 18 az 25 km.

Den siedmy (22.7.92)

Za cely cas, co vyletujeme, prave teraz nam sprchava a je burka. Kedze je 18.15, sedime v hoteli a cakame na veceru. Objednali sme si vyprazany syr, avsak ci ho dostaneme, to je otazne. Momentalne sa bavime, ako sa od zajtrajska uz rozdelime. Rozdeleni sme uz od rana. Jaro, Dusan a Chucha sa isli od 1O.OO kupat a hlavne balit baby a my ostatni sme sa vydali na turu na najblizsie vodopady. Honzo si obalil nohy leukoplastom, zobral fotak a hura do hory. Do kopca sme si to pekne vyslapali a ked sme dosiahli vrchol Geravy, co bolo vo vyske 1O35 m.n.m., radsej sme si sadli na lanovku a tych 2,5 km sme prekonali tymto sposobom. Pri navrate k stanom uz tito traja mali zbalenu jednu babu a zohnali loptu na volejbal. Takze si dievcina s nami zahrala chvilu tuto zlozitu hru a zistili sme, ze je z Bratislavy. Horsie to uz bolo s jej vekom, pretoze mala "velkych" sestnast. Tak ju este poobede Chucha isiel povozit na surfe a Jaro zase svoj objav na bicykli. My ostatni styria sme isli do krcmy pit pivo a hrat karty. Nakolko sa mi "darilo", tak som si na cely priestor dvakrat zakrical, ze som ... Honzo bol tymto taky nadseny, ze aj on si raz zakrical a pobrali sme sa radsej sem na veceru. Sme v tom hoteli, kde sme vcera zapijali vitazstvo vo volejbale. Popravde povedane, ze sme jedli aj lepsi vysmazany syr, hoci tento stal 2O,8O Kcs. Prave sme sa rozhodli, ze si tu este urobime posedenie pri ohni, takze to vyzera, ze uz potom asi nebudem schopny pisat. Tak, ked zrekapitulujem dnesny den, vychadza mi, ze sme sa tu iba flakali a hadali. Ale zajtra uz menime vzduch.

Den osmy (23.7.92)

Vcera to dopadlo tak, ako som predpokladal. Pisat sa mi uz nedalo, lebo Honzo uz spal, ked sme sa okolo 1.OO ukladali. Ani sme nevnimali ako ten cas leti, lebo s nami pri ohni sedeli nejaki Nemci, s ktorymi sme "viedli" dlhe debaty. Samozrejme ze kazdy v takom jazyku, v akom vedel. Miesala sa tam anglictina s nemcinou, slovencinou a cestinou. K tomu vsetkemu sa este miesalo pivo s rumom a domacou slivovicou. Pivo Nemcom chutilo, no so slivovicou uz taki kamarati neboli. Takymto sposobom sme sa rozlucili s Dedinkami.

Dnes sme sa rano pobalili, zaplatili "ubytovaci" ucet 12O Kcs, naranajkovali a o 1O.OO vyrazili na dalsiu cestu. Ale pri prvom stupani asi na 1,5 km sa od nas odpojil Tibor, ktory sa vybral vlastnou cestou domov. Caka ho okolo 1OO km, dufame, ze sa mu nic nestane a nezmokne niekde. Znovu sme si zopakovali ten 35O m dlhy tunel, za ktorym nasledovala dolezita krizovatka. Na nej sa od nas odpojil Jaro. Nasledovalo 5 km dlhe stupanie, kde som myslel, ze necham tam moju strednu dusu. Lialo so mna ako z krhly, hoci na nebi to vyzeralo, ze tiez sprchne. Nastastie nesprchlo a aj stupanie skoncilo a zmenilo sa na dlhocizne klesanie (15 km). Znovu sme sa pohybovali okolo 6O km/h. Aj ked nas pribrzdili niektore okolnosti. Chucha dostal defekt, potom mu padali tasky, co odkukal aj Honzo a nakoniec dostal defekt aj on. Dalo by sa povedat, ze tento den bol defektovy a smolny, lebo toto vsetko sme stihli na trase 32 km dlhej. Nakoniec sme okolo 12.2O dorazili do dalsieho kempu Podlesok. Recepciu sme obisli a snazime sa prevegetovat nacierno. Stany sme postavili rychlostou blesku a dali sa do pripravy obeda. Poobede okolo 14.OO nase kroky zamierili na "kratku" vychadzku po miestnych krasach (nie kraskach). Priroda je tu naozaj krasna, co sa nam podarilo zachytit aj na fotkach. Honzo uz mal velke problemy s chodzou, lebo casovo nam tato tura vysla na 3,5 hod. Na cerstvom vzduchu nam poriadne vytravilo, tak sme zamierili do najblizsej restauracie. Chuchuska s Dusanom sa ulakomili na omeletu so zavaraninou a objednali si k tomu zemiaky. Ked im to doniesli, boli dost prekvapeni, lebo to bola omeleta s lekvarom a posypana cukrom. Nuz tie zemiaky k tomu, to bol zlaty bod programu. Preto sme si potom este urobili v kotliku francuzsku polievku. Este sme ju splachli pivom a ideme si sadnut k susednemu ohnu, kde celkom pekne hraju na gitare. Kedze je uz 21.35, budem koncit a zrekapitulujem dnesny den. Zostali sme styria a mame iba tri stany. Konzervy sme pominali a pomaly, ale isto uz myslime na navrat. Rekapitulacia:

Den deviaty (24.7.92)

Keby som sa nepozrel dozadu, ani neviem aky je den. Momentalne uz nie sme pod stanom, ale u Dusanovej babky pod normalnou strechou. Je to presne v Liptovskej Porubke. To, ze tu dnes uz budeme, sa nam ani nesnivalo. Vcerajsia trasa po vlastnych nas tak dorazila, ze nas odchod sa o jeden den urychlil. Vecer sme este spievali pri susednom ohni, kde sme znovu vyskusali svoje jazykove znalosti. Ten den pre nas utahanych skoncil o polnoci. Tentokrat Chuchovi nepomohla ani jeho perfektna anglictina. Kvoli tymto problemom sme dnes vstavali az okolo 10 hod. Ranajky boli potom rychle a este rychlejsie rozhodovanie. Nikomu sa uz nechcelo ist na turu, hoci nas na jednu pozyvala velmi sikovna Nemka, ktoru sme vcera spoznavali. Okolo obeda padol navrh co najrychlejsie poskladat stany a vypadnut. Aj sa tak stalo, ale kym sme vypadli, tak bolo 14.OO. Slnko uz pieklo naplno, ked sme opustali kemping Podlesok. Postihol nas efekt roztopeneho asfaltu. Nastastie toto trvalo iba po najblizsi okres. Tu asi na 5-om km sa s nami rozlucil Chucha, ktory isiel pozriet otca do nedalekych kupelov a odtial domov. Odvtedy sme tahali iba traja. Cesta popod Tatry bola hodne kopcovita. Stale dole a najma hore kopcom. Uz sme boli z toho tak zblbnuti, ze sme nevedeli, kde mame automapu a Honzo sa musel vratit asi 5 km. Neskor sa ukazalo, ze bola iba v druhej kapse. Ked sme toho uz mali plne zuby, konecne sme dorazili az sem, kde je pre nas ciel tejto etapy. Sme utahani, ale zdravi, hoci sa ozyvaju vselijake bolesti, ci uz v chrbtici alebo v natiahnutych svaloch. Pocasie dnes bolo horuce a dost veterne. Vietor nam fukal vacsinou zboku a bol tym malym pomocnikom. Po ceste sa nic zvlastneho nestalo, alebo si to moj unaveny mozog nepamata. Rekapitulacia:

Den desiaty (25.7.92)

Sedim na chodniku pri ceste E-5O, tesne za dedinkou Hubova. Dnes sme presli 56 km, ked Honzo dostal defekt a je nuteny ho rychlo spravit. Rano sme vstavali o 8.OO a Dusanova babka uz mala pripravene ranajky. Tak sme vytvorili rekord v odchode a o 9.OO pekne krasne sliapali do pedalov. Slape sa nam dnes dobre, lebo pocasie nam praje a hlavne cesta je mierne dolu kopcom. Pohybujeme sa rychlostou 28-3O km/h. Aj priroda tu na okoli je nadherna, hoci vo Vahu uz plavaju splasky z Ruzomberka. Honzo je uz hotovy, tak ideme dalej. Nejako sa stale zlepsuje, lebo vymena mu trvala 1O minut. Ledva som stihol napisat tychto par riadkov.

Uz su to skoro dve hodiny, co sa zaciname podobat na ludi. Totizto okolo 14.OO sme dorazili k Dusanovi domov do Martina. Honzo vtedy sice opravil koleso za 1O minut, ale uz asi po dvoch km sme stali znovu. Ta guma, ktoru tam dal, mu bola nanic, lebo skrela o blatnik. Tak si znova zopakoval prezuvanie. Viac technickych problemov sme uz nemali, tak sme si to potom svihali do Martina peknym tempom. Jedine, co nas trochu zdrzovalo, bola asi 5 km dlha sora aut pred Sucanmi, kde opravovali most cez Vah. Potom nas uz privital Martin a hned prva krcma s pivom. Tu vypovedal sluzbu moj tachometer, ktory som chcel za jazdy opravit a v drotoch predneho kolesa skoncil moj palec. Ale je prevadzky schopny, ved uz mozem aj pisat.

Konecne sme si o 16.OO uvarili obed a po dlhych dnoch teleabstinencie pozerame na televizor. Prave davaju prenos z Tour de France a cudujeme sa, co je to za blaznov, co tak dru na tych bicykloch. Aj ked si myslim, ze sme sa parkrat potrapili ovela viac. Ked sa trochu spamatame, pojdeme este pozriet po Martine. Nech nam este slobodny Dusan poukazuje nejake zakutia, ktore nas budu zaujimat. Zatial sme presli 88,63 km priemernou rychlostou 16,9 km/h za cas 5:12:25.

Uz je 23.3O a pozerame Derricka. Sme na Durovej chalupe nedaleko Martina a na rozlucku sme si ugrilovali zajaca v alobale. Teraz je uz iba otazka, kedy pojdeme spat, lebo zajtrajsok je pre nas zaujimavy. Rekapitulacia:

Den jedenasty (26.7.92)

Spat sa islo tesne pred polnocou a asi preto sme vstali az o 9.OO. Hned sme sa naladili na spravnu notu, lebo v telke davali cyklistiku. Bola to casovka druzstiev. Aj by sme si vzali priklad, ale dnes sa uplne rozpadame. Dusan zostava doma, Honzo sa vydava smerom na Zilinu a ja smerom na Prievidzu. Dnes sme presli spolocnych 6,3 km a snad sa este s Honzom niekde stretnem.

Ako som sa dozvedel, horsou cestou sem do Chrenovca som uz ani nemohol ist. Hned po vyrazeni z Martina o 11.15 som slapal stale proti vetru. Preto som sa dal smerom na Klastor pod Znievom. To som este netusil, ze zacinajuce stupanie bude dlhe 2O km a posledny kilometer a pol bude mat 12% stupanie. To ma dojalo tak, ze poslednych 4OO m som nesiel na bicykli, ale vedla neho. Nastastie potom nasledovalo 12% klesanie. Cesta nadol uz taka dlha nebola. Okrem toho znovu fukal vietor oproti a svietilo slnko, ba priam bolo bezoblacno. Tak som vypil vsetku vodu. Stveral som sa na posledny kopec (6O-ty km). Zjazd z neho bol paradny, lebo mi dokonca fukal vietor do chrbta a podarilo sa mi dosiahnut 71 km/h. Ked som dorazil k spravnemu domu, bolo okolo 14.OO. Este dobre, ze boli vsetci doma, lebo som bol smadny ako dve tavy naraz. Po privitani bradateho Yettiho som sa konecne osprchoval teplou vodou. Snad som nabral trochu clovecenstva, lebo ma tu nechali prespat. Rekapitulacia (Kodus):

Den dvanasty (27.7.92)

Dnes zatial iba relaxujem. Akym sposobom, to sa do dennika cyklistiky nepise, to je pre iny dennik.

Je 21.30 hod lezim v posteli a Honzo vedla mna na madracoch. Konecne dosiel o 18.00 hod, ale v stave takom, az som sa zlakol. Vyzeral strhany a uplne vycerpany. Ruky mal cele cierne a mokry bol hadam aj tam, kde inokedy nie. Nuz ako k tomu dosiel a ako sa mu darilo, musi nadiktovat, lebo pisat sa mu nechce. Vcera po nasom rozchode bola Honzova cesta az do 1O-teho km dobra, ked zacul sycavy zvuk a zadna galuska sa odporucila k panovi. Po 13 minutovej vymene uz cesta az do Povazskej Teplej prebiehala bez problemu. Po privitani Gabikou a Evou sa sli okupat na nedaleke jazera. Vykupani uz mohli ist do Povazskej Bystrice na kus reci. Vratili sa az okolo 23.3O a do jednej cumeli na televizor. V ten den mal Honzo najazdenych:

Krasne, ale sam vyspany, vstal uz o 8.3O, aby si mohol opravit galusky a 1O.45 vyrazil smer cesta neznama. Uz na 9,45km pri zjazde dole kopcom mu strelil prvy drot, ktory rozhodil cele zadne koleso a vyradil z cinnosti pocitac. Napriek tomu pokracoval dalej, aby asi po 1O km dostal defekt. Nastastie vsak v najblizsej dedine byval jeho kamarat, kde na dve hodiny nasiel utociste v ich dome. Nielenze opravil zadne koleso a jednu galusku, ale aj si pozical dalsiu novu galusku a hlavne ho napojili a nakrmili. Rozlucil sa so svojimi fanusikmi a vydal sa na dalsiu cestu. Znovu vsak asi po 1,5 km pod nim zasycala guma. Skusenosti vo vymene uz mal take, ze mu to dlho netrvalo a mohol sa dalej vydat na cestu k nebesam. Ked sa uz citil po tom strasnom kopci ako v nebi, prisiel prudky zjazd dole. Pri tomto zjazde ale prisiel o dalsie dva droty, ktore sice hned opravil v najblizsej dedine, ale nadaval dost hrubo, az po Novaky. Od Novak nadaval este viac, lebo ho zacal boliet aj chrbat. Takyto domordovany, psychicky aj fyzicky hotovy, sa doplazil v 34 stupnovej horucave do Chrenovca. Tu sa ako tak dal dohromady, hlavne sa umyl a najedol (polievku, kolac, dva pudingy atd.) a dal sa do oprav pneumatik. Pri obhliadke zadneho kolesa zistil, ze ho ma prasknute, tak neviem ako pojdeme dalej. Rekapitulacia pre Pepana:

Den trinasty (28.7.1992)

Dnes sme toho vela nepresli, ale vyzerame, akoby sme mali za sebou aspon 8O km. Presli sme necelych 4O km a sme vo Velkych Uherciach. Viac uz ani neslo, lebo rano, resp. na obed sme uracili este len vstat. Preto sme si na ranajky uvarili spagety, na ktore sa Honzo stazuje este aj teraz. Samozrejme, ze sme vyrazili v tom najvacsom teple okolo 11.45. Sona nam chvilu robila doprovod, ale nasmu tempu nestacila. Pocasie bolo celkom fajn, lebo fukalo do chrbta. Napriek tomu so zeleznou pravidelnostou musel Honzo dostat defekt. Aspon mal co vecer robit. Potom mu uz iba zadne koleso vyhravalo orchestralku az do ciela dnesnej etapy. Museli sme ten ciel urobit tu, lebo dalsie kilometre az k Durovi, kam chceme ist, by sme urcite nepresli. Urobili sme naozaj dobre, lebo Evka sa tu o nas postarala a bol tu aj Dusan, ktory sa udomacnuje. Prach z nasich tiel sme isli splachnut do nedalekej priehrady. Voda bola fajnova, ale ten vietor potom sa nam uz nepozdaval. Pri suseni a opalovani sme hrali karty, pricom Honzo si dvakrat zakrical na cele okolie. Nakolko mu uz dochadzali hlasivky, islo sa radsej na pivo. Capovane nemali, tak sme kupili flaskove a sedime teraz na verande, kde cakame na veceru. Urcite bude dobra, lebo ju vari Evka a rozvoniava az sem. Takze dobru chut! Rekapitulacia:

Den strnasty (29.7.1992)

Prave pred chvilou sme dorazili do dalsieho etapoveho mesta, do Starej Turej. Uz je nam fajn, lebo sme osprchovani. Ono popravde tento den sme zacali poctivo rozcvickou. Vstavali sme o 7.3O, aby sme Dusanovi pomohli so stahovanim nabytku z dvoch izieb, ktore chce este dnes malovat, aby mali mladomanzelia kde byvat. Konecne okolo 9.3O vyrazame na dalsiu etapu. Asi po 1O km este v Partizanskom stojime a Honzo veselo vymiena galusku. Oprava netrvala dlho a tak ideme dalej. Hned v prvom vacsom kopci mi Honzo krici, aby som na vrchole zastavil. Tu zistujeme, ze do vecnych lovist odisla jedna spica. Tak sme ju tam nechali na jej vecnu slavu. Dalej sme pokracovali s chrochtajucim si zadnym kolesom. To v takomto stave vydrzalo az do Banoviec nad Bebravou. Tu sme stali v autoservise, kde Honzo opravil defekt a chybajucu spajdlu. Pani mechanici na nas sice pozerali neveriacky, ale my sme to zvladli a vydali sa na dalsiu cestu. Na 4O-tom km sa vsak stalo znovu. Ohlasil sa dalsi defekt. To uz Honzo menil v case okolo 6 minut. Potom sme este vyslapali asi dva kopce a hlavne sme sa dobre vytriasli na betonovej ceste. Ta asi vytriasla Honzovi aj rozum, lebo potom po ceste do Beckova letel ako zmyslov utrhnuty rychlostou okolo 35 km/h. Ja som myslel, ze ho asi zaskrtim, ale mal som dost problemov, aby som sa ho udrzal. Este dobre, ze to nevydrzalo jeho zadne koleso a hned za Beckovom sme zastavili. Bolo ho treba dotiahnut, vycentrovat a mohli sme ist dalej. Aj napriek tomu Honzo znovu makal rychlostou az 3O km/h a dokonca ho nevedelo zabrzdit ani hlasenie, ze na pravom boku mame nudisticku plaz. Takymto sposobom sme prifrcali do Noveho Mesta nad Vahom. Tu sa trochu ukludnil a postupovali sme smer Stara Tura. Cesta to bola celkom dobra, az na to stupanie na Lubinej, ktore sa tiahlo skoro az na Staru Turu. Nakoniec sme prezili aj to, hoci Honzo ma cakal hore udajne 2,5 minuty. Duro nas uz ocakaval, tak sme hned odlozili bicykle do garaze a osprchovali sa. Potom prisla chvilka slavnostna. Totizto sme sa najedli. Ked nam uz bolo takto fajn, isli sme si este poopravovat bicykle. Teda neskorsie vysvitlo, ze poruchu som mal aj ja. Utrhla sa jedna spajdlicka. Nastastie znovu na tej strane, kde nie je patkoliecko, takze to nebola az tak zlozita oprava. Ked sme vsetko porobili, vybrali sme sa na zmrzlinu. Honzu od nej odtrhnut, to bol problem, najma ked ju predavala pekna dievcina. Hned po zmrzline sme sli na pivo a ja som prestal zavidiet Honzovym crevam. Neviem akym sposobom, ale prezil to. Este sme sa stretli s jednou kamaratkou z chmelu, navstivili Durovu sestru a isli rychlo, rychlo spat. Rekapitulacia:

Den patnasty (3O.7.1992)

Konecne som doma!!! Ta dnesna etapa ma nejak znicila. Asi preto, ze bola posledna. Este o 1O.OO sme boli u Dura, lebo nase ranajky trvali dlho a boli sme si obzriet Dubnik. Uz ked sme vychadzali zo Starej Turej, fukal vietor. Najhorsie vsak bolo, ze vzdy oproti. Isli sme po takych okresnych cestach, ktore boli dost kopcovite. Teda najma po Vrbove. Odtial to trochu prestalo, avsak zacal o to intenzivnejsie fukat vietor. Do Trnavy sme si to zamierili tiez po takych vedlajsich cestach, ktore sa stale vlnili. Honzovi to bolo asi jedno, lebo vidina domova ho hnala proti vetru rychlostou 3O km/h. Do Trnavy sme dorazili asi za 2,5 hod. Jazyk sa mi plietol pri spajdlach predneho kolesa. Rozhodli sme sa, ze ked sme uz v Trnave, navstivime Danku. Teda roboty nam to dalo az, az, kym sme nasli spravnu adresu. Danku sme vsak doma nenasli. Tak sme este preckali dazd, ktory nas prekvapil a vydali sa na dalsiu cestu. Honzo chcel ist smerom na Modru, tak hybaj tym smerom. Moje ocakavania sa splnili. Stale sme lietali dole a plazili sa hore kopcami. Pred Modrou uz bolo vidiet aj na Honzovi, ze ma toho plne zuby. Napriek tomu tahal dalej a stale tou sialenou rychlostou. Takyto zmoreni sme vsak konecne zakotvili vo Vajnoroch. Bolo to k neuvereniu, ale dosli sme. Ten dnesny vietor a slnko, to bol hadam najhorsi den pocas nasej tury. Teraz je uz fajn, tak mozem spravit dnesnu rekapitulaciu. Ziadna technicka zavada !! Rekapitulacia:

Rekapitulacia

Bolo nas sest: Jaro VALKOVIC, Tibor JACMENIK, Dusan HALUSKA, Peter (Chucha) CHAMULA, Jan (Honzo) HUBNER az z Ciech a ja Milan KODNAR (Kodus). Vsetci sme mali cestne bicykle, pekne obohatene o viacere doplnky, ako nosice, blatniky (Chucha nemal), velke kapsy (tie zas chybali Tiborovi, ktory ich nahradzal ruksakom), spacaky, stany, karimatky a kanady. Takze v takomto stave bicykel vazil okolo 35 az 4O kg. Pritom vacsina zataze bola na zadnom kolese, t.j. asi 9O%. Z toho aj vyplynulo mnozstvo defektov, najma u panov,ktori mali nahodene galusky, t.j. Chucha mal 2 a velmajster Honzo 9. Kolko medzitym vymenil drotov v zadnom kolese sa ani neda poratat, ale 6 ks urcite. Ja som menil iba dvakrat a ostatnym sa tato zavada vyhybala. Ine technicke problemy vacsieho razu nas nepostihli. Teda aspon ja si nespominam.

Pocasie bolo za cely cas nadherne, az skoro moc horuce a dokonca nam trikrat sprchlo. Noci boli teple, kratke a osamele. Voda, v ktorej sme sa kupali, bola od drkotajucich zubov az po kupanie bez plaviek. Jediny teplotny vykyv od horuceho normalu bola navsteva Dobsinskej ladovej jaskyne.

Na bicykloch sme prekonali okolo 1OOO vyskovych metrov, pricom v okoli Sale sme sa pohybovali vo vyske 12O m.n.m. a pri prejazde cez Hrabusice v okoli kopca Kopanec vo vyske 11OO m.n.m. Pocas tychto 15 dni sa nam podarilo prejst cez 17 okresov (Honzovi 18) a byt vo vsetkych troch krajoch Slovenska. Najviac km na bicykli si odslapal Honzo, ktoremu to za 15 dni dalo 1O15 km, co v priemere na jeden den znamena 67,7 km a priemernu rychlost 14,5 km/h. Maximalna namerana rychlost bola 71 km/h. Niektori si na bicykli buzirovali az 17h 21min 13s, co denne cini 4h 45min 28s. Ak dame dokopy kilometre, ktore vsetci odslapali, vyjde nam 2 984,49 km (nie su zaratane km tych, co sa odtrhli). Ja osobne tento vylet hodnotim ako vydareny a pekny. Spomienky mam len dobre a verim, ze ich vytrateniu zabrani aj tato kronika, ktoru som sa snazil pisat pravdivo, objektivne a hlavne vzdy za tepla. V pripade, ze ma niekto iny nazor alebo chce nieco doplnit, ponechavam mu dalsie riadky na jeho realizaciu.