Skok na den: Uvod,1,2,3,4,5,6,7,8, 9, 10,11,Zaver

Uvod:

Toto tretie vydanie kroniky by malo nadvazovat na predchadzajuce dve uz tym, ze o tohtorocnej trase sa viac-menej rozhodovalo na minulorocnej cyklistike. Ani nijake presne pocty cyklistov neboli jasne a trasu rozdelenu na jednotlive body sme urcili iba mesiac dopredu. Vsetko sa zbehlo narychlo, ale zbehlo sa. Skoda len, ze niektorym jedincom moznost travenia casu v nasej spolocnosti zabranila choroba, ci ine resp. pracovne povinnosti. Takze ako sa to vsetko odvijalo, co nas postretlo a co sa nam nestihlo vyhnut, si moze kazdy koho to zaujima, precitat na dalsich stranach tejto kroniky. Ucastnikom prajem pri citani len krasne spomienky, nech zabudnu na drinu, ktora im predchadzala.

Den prvy (23.7. 1994)

Tak konecne je to tu! Start je za nami a podaril sa presne o 11.45 hod. Aspon maju Vajnory zas co pisat do kroniky. Nasa prva zastavka bola v drogerii na Mytnej, kde sme sa nechali vybozkavat pre stastie od Mirky a vypoculi si heslo dna: "Vsetko si urobim sama!". Po tejto rozlucke uz nase hlavy zaplnala krizovkova hadanka: "Co je to farebny papagaj na pat pismen?". No predsa Tibor ! Preto jazdi vzadu, aby nas bolo dobre vidiet. Vpredu zasa taha Honzo a ja pendlujem medzi nimi. Stojime uz po 22,75 km rovno pod hradom Devin, lejeme do seba kofolu a snazime sa cestovat prstom po mape.

Den druhy (24.7. 1994)

Je 8.00 hod rano a my uz mame hodinu rozlepene oci. Keby to bolo iba na nas, ta sa nam to urcite nepodari. Ani sa nie je co cudovat, lebo vcera hoci neskoro - ale predsa len sa konala zahoracka party. Ivan nas skoro o 21.00 hod doviezol na ich podnikovy polygon, kde uz horel poriadny ohen. Bleskovym utokom sme sa vrhli na basu piva, ktore pod nasim tlakom odovzdalo svoj obsah. Kedze sa pri ohni veselo spievalo, spievali sme aj my, hoci zanedlho uz Honzo vydaval iba monotonne zvuky. Aj jeho pohyby boli velmi skromne a hybal sa len vtedy, ked pil. Z tohto "dumania" ho neprebrali ani dve slecny, ktore sa udajne prisli na nas pozriet. Preto sme o polnoci radsej zalahli. Teda este predtym si Honzo trochu polozil po preliezkach poziarneho trenazeru.

Teraz je prave 9.30 hod a startujeme asi na najdlhsiu trasu na uzemi Slovenska a Ciech. Neviem ci by som uz tieto riadky nemal pisat po cesky, lebo sme pred chvilou na 25-tom kilometri o 10.30 hod prekrocili hranicu. Radsej budem predsa len pisat po slovensky, lebo v Rakusku by som to asi velmi tazko zvladal. Hranicu sme presli bez zastavenia a teraz skusame prvy "kostol" v Lanzhote. Kofolu vsak v nom nemaju !!! Tak preglgame ZON. Teplota sa zacina v tieni splhat na 30-ku.

Keby som mal tieto riadky pisat nohami, tak urcite idu dokolecka. Prave sme si odskusali 302 schodov v Lednickom minarete. "Taky vrchol este ani Mirka nezazila !", tak to zhodnotil Honzo.

Hura, zastavili sme sa a sedime v krcme, V duchu tradicie sme zabludili a mame toho plne zuby. Hladame nejake miesto na okupanie sa, lebo sa na nas v tom teple vsetko lepi. Uz aj tachometer ma toho plne mikrocipy a integrovane obvody a obcas ukazuje blbosti. Takze ak je pravda to, co ukazuje, sme v Brode n./Dyji a mame za sebou 75,29 km.

Den treti (25.7. 1994)

Najprv sa vratim k tomu strasnemu vcerajsiemu dnu. Bol som taky utahany, ze ani pisat som nevladal. Vcera sme stale len bludili a zistili sme, ze ta vojenska mapa ja asi na ..... . Vodu na kupanie sme nasli az na mieste nasho prenocovania. Svoj ciel, ktory sme si urcili v Bratislave sme vsak nedosiahli, lebo sme mali toho plne zuby a boli sme radi, ze sme dobicyklovali az do Vyrovic. Hned po prichode sme si dali dve piva a najedli sa. Potom sme postavili stany a hybaj zase doplnit kvapaliny, lebo za ten den bol kazdy z nas dehydrovany az do kosti. Strasny den sme zakoncili kupanim sa v priehrade. Bolo 23.00 hod, ked sme s radostou uz chrapali. Co hovoril tachometer? Snad toto:

Mozno niekto povie, ze su to iba cisla, ale za nimi je hodne potu. Dufajme, ze dnesny den nebude az taky hrozny a najma v Jihlave mame magnety, ktora nas budu pritahovat. Stany uz mame pobalene, tak snad okolo 8.00 hod sa vydari aj start.

Hned po starte z kempu si Tibor a ja dal dalsiu cyklisticku disciplinu a to, tlacenie bicykla do kopca. To ani nebol kopec, to bola stena. Tato stena predznamenala aj dalsiu trasu. Stale sme len makali hore a lietali dolu kopcom. Vsetkych, co by isli s nami, by som strasne lutoval. Bolo to o zivot, najma tie tiahle stupaky so stupanim aj 12%. Esteze naokolo bola krasna priroda a nebolo treba pozerat iba na vrchol kopca, lebo to vzdy iba klamalo. Okrem prirody nasu naladu este pozdvihovali nazvy niektorych dedin a v jednej sme dokonca zazili rozkos. Dokonca zaciatok aj koniec a museli sme tam poriadne makat a taky Honzo si tesne po nej este vyskusal aj jazykove schopnosti. Anglicania vsak boli pomali, tak si moc ten jazyk neunavil. Stretali sme sa vsak este s jednym nemilym prekvapenim a to, ze vsetky "hospody" otvaraju az od 12.00 hod. Esteze boli otvorene potraviny a mali sme kde doplnat kvapaliny. Zatial sme nezabludili a teraz po 47-ich kilometroch obedujeme v Trebici.

Som rad, ze zijem a Tibor tiez. A to sme presli iba 70km. Tie kopceky co sme zatial presli boli len takymi trpaslikmi voci tomu, co nas cakalo za Trebicom = Sodoma - Gomora. Zistili sme, ze mame lepsi vykon ako dva kone, lebo sme ich do kopca v pohode predbehli. Honzo nam slubuje "uz jenom dva kopce", no nevieme, ci to prezije, lebo ak sa nezabije pri zjazde, tak ho zabijeme mi pri vyjazde. Na ilustraciu: do kopca ideme okolo 6 km/h a dolu kopcom som zaznamenal rychlost az 80 km/h. Hoci je vonku horuco, nam usmevy mrznu a ani ostatne udy si necitime.

Den stvrty (26.7. 1994)

Ta vcerajsia exkurzia po Jihlave stala za to a ochutnavka piv tiez. Krcma sa sice otriasala od nasho smiechu, no nakoniec nespadla a prezila to.

Zatial si bufetime a hoci je pomaly 15.00 hod, bicykle sme este nevideli. Mirke sa tam velmi lubilo. Pri ceste naspat nam Honzo este ukazal pekny rybnik, kde sme sa konecne do sytosti vyblaznili. Mirke sa zatial nepodarilo utopit ma, hoci mi to slubila. Aj ked Honzo nas rozvazal autom, museli sme sa ponahlat, aby nam stihol ukazat aj historicku cast Jihlavy. No zacinam mat obavy, ze toho asi vela nestihneme. Nuz ale co, mame sa ponahlat?

No a uz je tu zaver stvrteho dna cyklotury. Sme u Honzu na chate a ak nas studena voda zo studnicky nepreberie, tak zachvilu zaspime. Z Jihlavy sme sa nakoniec odtrhli, ale kym sa dievcata naucili naco su tie dve zazracne packy na prehadzovanie, bolo zrazu 17.00 hod, co uz bolo na hranici odchodu. Honzo im vsak vynadal, ci lepsie zdvihol na nich hlas este v Jihlave, lebo sa skoro zrazili. Cesta na chatu nebola az taka namahava (aj ked niektore kopce stali za to), lebo vsetku batozinu sme poslali autom po Honzovych rodicoch. V Humpolci sme mali mensiu zastavku u Honzovej babky na parenych buchtach s marhulami a broskynami. Boli take dobre, ze sme sa ich az objedli. A to nas este cakalo 12 km slapacky. Nastastie sme zvladli aj to a na chatu sme dorazili v poriadku, hoci pri zjazdoch dolu kopcom nam pri pohlade na nase devy behal mraz po chrbte. Aby sme zostali v napati, tak Honzov tatko este doniesol kolty, s ktorymi sme strielali. Hluku bolo pritom vela lebo sa ozvali aj susedia, ale aj tak sa do terca trafil iba Honzo. Radsej sme sa dali na pitie piva a chystame sa na spanie lebo je 22.00 hod. Ak spravim cyklisticke sumaru, vyzera to nasledovne: STAV TACHOMETRA:

Den piaty (27.7. 1994)

Dnesne rano bolo priam bojove. Teda pre Tibora urcite. Stale len behal ako pan kral do tej istej miestnosti, ale moc si neulavil, az kym som mu nenaordinoval "medicinu". Po jej pouziti sa jeho zaludocne tazkosti dostali na travu, kde sa uz lahko znicili. Takze dufajme, ze podobne tazkosti sa uz neobjavia, zato sa predpokladaju ineho razu, lebo poniektori resp. poniektore pobicykluju prvykrat plne zatazene batozinou.

S pohromami hned pokracujeme. Asi 500 m po starte mi odislo patkolecko vzadu a Honzo sa pokusa opravit ho. Vyzera to vsak dost blede v tychto polnych podmienkach. Najhorsie je na tom to, ze je uz vyse 11.00 hod.

Napriek tazkostiam sa ho podarilo aspon na 80% opravit a mohli sme pokracovat dalej. Kopce sice boli, ale uz to neboli take "steny" ako predtym. Zato o "radost" sme mali postarane, ked Mirke nestacila sirka cesty a zajazdila si po jarku. Inac dievcata zvladaju trasu velmi dobre, ba priam nad ocakavanie. Teraz sa celi upoteni snazime najest v Pacove a Honzo je cely nervozny, lebo mu nenosia pivo, zistili sme vsak, ze obsluha moc nerozumie slovensky. Snad sa najeme?! Ved je uz 14.15 hod a skvrka nam v bruchu.

No a splnil sa nam dalsi cyklisticky sen. V Pacove nas tak dlho obsluhovali, az sa zamracilo a teraz sa mokri prezliekame v jednej autobusovej budke na krizovatke do Prasetina. Ved este budeme asi spinavi ako prasata, lebo nas caka okolo 20 km. Vonku je lejak ako z rozpravky, len neviem, ci stihneme prvych ludi o 18.00 hod na stanici v Tabore, ked teraz je 17.00 hod.

Dost sme zmokli, uz sme tu, uz je koniec vyletu. Zvysenym usilim sme sa raketovou rychlostou medzi kvapkami dazda a za perfektneho vzduchu dostali az do Tabora. Najprv sme si zlozili veci na chate a frcali na zeleznicu. Tu uz poskakoval maly Ivan, ktoremu sa podarilo docestovat sem celkom v pohode. Teraz nam zostava uz len cakat na dalsie prekvapenia.

Bohuzial dalsie prekvapenia sa nekonali, hoci sme cakali az do 20.05 hod. Tak sme sa presunuli na zakladnu, kde nas uz cakala vecera. Ivan prve kilometre zvladol, dokonca za chlapskou castou druzstva je uz aj sprchovanie sa v studenej vode, dievcata stale odolavaju. Ci cakaju na vacsiu tmu? Neviem neviem, lebo je uz 22.00 hod a robim teda rekapitulaciu tachometra:

Den siesty (28.7. 1994)

Vstavat sa nam moc nechcelo, ale nakoniec sme vstali a dokonca aj ranajky mame za sebou. Co je pred nami sa este nerozhodlo. Snad nas to nezabije?!

Vonku sa teplota stvera na 35*C a po vcerajsom dazdi nie je ani pamiatka. Dnesnu vyletnu trasu vybera Honzo smerom k Vltave. Hoci trasa bola zvlnena, predsa len viac klesala ako stupala a s prazdnym bicyklom sa bodre slapalo. Preco sme smerovali k Vltave nam bolo jasne, len co sme dorazili k Zvikovskemu mostu. Tu sa Honzo rozhodol, ze nam ukaze aky je dobry vtak a ze vie lietat aj ked skoci z mosta. Vsetci sme mali pre jeho slabost pochopenie, len partia ludi na moste nie, a preto ho radsej uviazali o gumu. Jeho let bol bleskovka, dokonca pri tom vydaval zvuk podobny spatne zostrelenemu lietadlu. Jeho vykon niektorym pritomnym zvysil aj tep. Zeby od vzrusenia?

Po tomto divadle, pre ktore sme odslapali 45 km sme zacali urychlene hladat nejaku budovu na obcerstvenie a najedenie sa. Konecne sme tesne pred Zdarovskym mostom nasli nieco ako motorest. Most sme si obzreli zlava i sprava, dokonca aj foto sa snad vydarilo. Kedze sa nam nechcelo zliezat dolu, aby sme sa okupali, isli sme radsej dalej. Avsak akonahle sa na lavej strane objavilo jazierko, neodolali sme. No a do totalneho vrcholu nas priviedla hupacka, ktorou sme sa "spustali" do vody. Nad niektorymi skoro kaskaderskymi zoskokmi dievcata zatvarali radsej oci, ale my sme stahovali plavky. Takto sme sa blaznili zo dve hodiny a vymoceni, poopalovani (od vody) do cervena, sme sadali do sediel a leteli o zivot, aby sme stihli veceru o 18.00 hod v Tabore.

Napriek usiliu ukazovali hodiny v momente nasho prichodu 19.00 hod. Po dobrej veceri mala Mirka zasa plnu hubu reci. Neviem, co este dnes zvladneme, lebo uz mame za sebou 94,66 km a Mirka je z toho sladko unavena a Tibor tuzi po sladkom milovani.

Konecne sme dnesny vylet ukoncili, teda aspon niektori. Hoci som sa chcel ist okupat vecer o 22.00 hod, bolo mi povedane, ze nie a ide sa domov. Skoda, ze len Honzo s Mirkou to takto nepochopili a isli sa sladko unavit do jazera bez nas. Nam ostatnym asi staci, ked mame v nohach:

Den siedmy (29.7. 1994)

Dnesny vylet bude asi prudko rychly, najma co sa tyka nasho presunu smer zachod. Na ranajky sme totiz mali perfektnu jogurtovu zmesku s ovocim. Pravdivost mojich viet uz dobrych 10 minut potvrdzuje Slavka, ba priam to nazyva bleskovkou. Za chvilku sa bude asi blyskat aj mne, lebo uz pocujem hrmenie. Dnes by sme si mali ist obzriet mesto Tabor.

Tabor zatial obzerame cez krcmu blizko pivovaru. Cakame tu totiz na Honzu, ktory sa nam stratil, tak piseme pohladnice. Mirka to vsak uz nevydrzala a isla ho hladat. Aspon budu chvilu sami a my mozme dalej cakat.

Hura nasiel sa Honzo, avsak hladame zasa Mirku. Snad sa dnes dame dokopy a podnikneme aj nejake historicke vyskumy.

Prvy vyskum je uz za nami. Na hlavnom namesti sme vyskusali teplotu vody v miestnej fontane. Takze sme skoro vsetci mokri a okolie si nas obzera ako raritu, ktora sa dobre omocila.

Krasne omoceni sme este isli navstivit katakomby. Bola tam taka zima, ze dievcata az stipali komare. Este dobre, ze sme ich obcas zohrievali vlastnymi telami, tak to prezili a teraz sa Mirka od stastia opija v hospode Kalich.. Asi dnes uvidime este aj ZOO, ak bude mat opicu.

Nase predpovede sa nesplnili, hoci sme sa snazili. Dievcata prebrala sprcha pri umyvani hlavy, tak sme museli zabezpecit dalsie pivo. Predtym vsak nase ubolene tela zavitali konecne aj do Kniezacieho rybnika. Po vyblbnuti sme isli robit veceru. Hlavne menu bol salam, cibula s octom a rohliky. Prudko vsak chybalo pivo, tak som ho s Honzom isiel zabezpecit. Dost dlho nam to trvalo, takze na chate nas vsetci spucovali. Potom sme vsak spucovali celu veceru. Dalsie predpokladane hyrenie az do rana sa nekonalo, lebo sme si poniektori riesili psychologicko-patologicke problemy a po ich vyrieseni sme isli radsej spat.

Kedze sme vcera viac chodili ako bicyklovali z tachometra sa da pouzit iba udaj o vzdialenosti a maximalnej rychlosti pri nahanacke s Honzom:

Vykrik dna: "Tvoja prdel mi je na hovno !!!"

Den osmy (30.7. 1994)

Kym sme sa rano vymotali bolo zrazu 11.00 hod a tak tachometer pre vysoku teplotu ani nepipol. Takze nas vylet na Cervenu lhotu bude iba odhadom. Zato trasa podla odhadu nie je a pocas jazdy sme sa obavali zastavit. Niezeby boli v okoli cigani, ale asfalt bol v takom makkom stave, ze zastavit na nom sa rovnalo uz sa nepohnut. V takejto horucave jedine schladenie bola hydrovalka. Vsetci boli mokri a najviac Mirka, ktorej sa to moc nepacilo a zakazala nam, aby sme na nu striekali. Dostriekani a uz aj uschnuti sa nam podarilo najst (z)vodny zamok Cervena lhota. Jeho prehliadka nas totalne vycerpala a v tejto krcme vedla zamku nas asi obsluzia az v dalsom storoci. Mirka ta uz spi ako Sipova Ruzenka a dokonca ani kavu tu nemaju, z coho je strasne nervozna.

Konecne dnesne utrpenie skoncilo, vsetkym sa velmi lubilo a dievcatam najma tie rozbite cesty. Teraz sa Mirka uci pit pivo, lebo prve tri vypila tak nechlapsky, ze sa nedalo na to pozerat. Ale vyzera to, ze Mirku zachvilu tromfne Slavka, najma co sa tyka poctu vypitych piv.

Zacina to tu byt pre Honzu nebezpecne, lebo Mirka sa mu vyhraza, ze ked nebude ticho, nahryzne mu, az bude z toho Slavka povolna.

Den deviaty (31.7. 1994)

Pre niektorych z nas to je den posledny, co sa tyka cyklotury. Vstali sme uz o 6.00 hod vcera (resp. dnes) sme este spievali do jednej hodiny nocnej. Kedze nase nezne polovicky boli malo opite a netuzili po nasej spolocnosti, isli sme spat.

Teraz sme na vlakovej stanici a osetrili sme Mirkyn bicykel lebo strasne ochorel od strachu, ze ma cestovat vlakom. Tak je cely ofacovany. Nasi elevi nam teda odchadzaju a zas zostavame sami ako ti musketieri,len brka nemame za klobukom.

Vlak sme dobre potlacili. Ten sa rozbehol tak dufame, ze nastupili do toho dobreho a my sme sa isli este pred cestou najest. Honzo sa tak nazral, ze mu tesne za Taborom praskol drot na prednom kolese. Takze stojime v "kostole" pijeme malinovku a Honzo opravuje. je nam smutno na "komarmi" a preto sa nam ta cesta zda nejaka dlha hoci sliapeme iba nieco cez hodinu.

Uz sme perfektne schladeni, lebo za Veseli nad Luzici sa nam podarilo najst pieskovnu, kde sme sa vykupali az sa z nas dymilo. Horucava vrcholi, je 14.00 hod a nasa polovicka grupy je niekde nad Brnom. Preto aj my urychlene postupime dalej.

Rychly postup bol znovu preruseny posedenim v "kostole". Honzovi zase odisiel dalsi drot na vandrovku, ale kasle nan, lebo teraz ma problemy v malej "kaplicke". Na tej pieskovni bolo fajn, ale zrazu zistujeme aj urcite zaludnosti. Drobneho piesku sa totiz z urcitych velmi citlivych miest nevieme zbavit. Snad najdeme nejake miesto na kupanie, kde bude menej ludi.

Miesto na kupanie sme zatial nenasli, zato sme pichnuti v krcme Majdalenke a napchavame prazdne creva. Predtym vsak nasu pozornost uputalo mesto Trebon. Chceli sme si obzriet Schwarzenbergovu hrobku, avsak ochota miestneho personalu bola pod bodom mrazu, tak sme si ju obzreli z vonku bez vykladu pomocou samostudia. Este sme si dali najdrahsie pivo pocas nasich vyskumov.

Uz je 18.00 hod a nasi vlakovi cyklisti uz urcite dychaju slovensky vzduch. Ved co nevidiet aj my ho zmenime, lebo k rakuskym hraniciam nam chyba asi 20 km. Snad touto vecerou ukoncime snuru jedenia vysmazanych syrov, lebo co je moc to je moc. Utopenca ani obesenca nam zatial nikto neserviroval hoci servirka je tu taka pekna, ze sa paci aj Honzovi, ktory o nej tvrdi: "Je pojizdna (blizsie vysvetli definator)!"

Tak a uz sme na hranici svojich moznosti. Mame toho sice plne zuby, no uz sme zbadali cedulu WIEN 130 km. Trochu dlho nam trvalo kym sme v Ceskych Veleniciach nasli telefon, avsak Mirku so Slavkou sme doma nenasli hoci uz je 20.00 hod.Zeby este neboli doma? Ani my tu nemame boh vie aky domov, lebo vsetci tu na nas vytrubuju ako blbci a hlavne este nevieme, kde rozlozime stany. Teda ani to nie je este iste, lebo sme hodne utahani, aj ked mame za sebou iba 90 km bez nejakych vyraznych kopcov. Zato nase zadocky su uz prudko citlive.

Pokus s telefonovanim k Mirke sme este skusili o pol hodinu a za ten cas sme obehli tuto dedinu, ci mesto ako je honosne zapisane. Samozrejme, ze Mirka telefon nezdvihala, tak sa aspon Tibor dovolal Evke. Zato nasa snaha pri obzerani mesta bola korunovana uspechom. Ako sa hovori, blazni maju stastie, ci teda ako hovori Mirka, bol to vrchol. Nasli sme internat SOU Zelezniciarskeho a tu nas bola jedna tetuska ochotna za 60.-Kc ubytovat. Dokonca sme sa aj osprchovali, o com sa nam uz ani nesnivalo. Boh vie co sa nam bude snivat teraz, ked mame za sebou v sedle cas 4:34:26. Snad to bude nieco prijemne, lebo ako najstarsi musim spat na zemi. Nuz ale co, my civilni vojaci sme zvyknuti :-).Dobru noc elevkovia, my uz spime skoro postojacky, hoci Honzo este opravuje dalsiu prasknutu spicu. Dnesny odhad je:

Den desiaty (1.8. 1994)

Je 9.00 hod, mame uz za sebou vyse 30 km a Tibor se... na rakuske uzemie. Rano nas tetuska zobudila nieco pred 6.00 hod, aby sme vypadli skur ako pride sef. Aspon sme stihli presne o pol hodinu otvorenie obchodu a o dalsiu pol hodinu otvorenie hranicneho prechodu. Este z ceskeho uzemia sme telefonicky skontrolovali Mirku, o ktoru sme sa zbytocne bali, lebo ona si kludne bola na pivo aj so Slavkou, kym my sme slapali do pedalov. Teraz uz urcite maka v robote a my mozeme makat na bicykloch dalej, lebo Tibor tu uz zanechal co chcel.

Zwettl je za nami a dufam, ze doobeda bude aj Krems, lebo aj tak uz jazdim asi 5 km bez jednej spici na zadnom kolese. Je tu krasna krajina, "kostolom" sa vsak vyhybame z financnych dovodov.

Do Kremsu sme este nedorazili, ale stojime uz najmenej treti krat. Trasu, ktoru sme si vybrali mozno zatial nazvat trasou tras, lebo su na nej aj prudke stupania aj tiahle stupania niekolko km a tak isto aj klesania, co nas vsak stoji vela sil a vela tekutin. A k tomu este to moje nestastne koleso!

Konecne sme v Kremse. Je 13.00 hod a horucava vrcholi. Sedime v mestskom parku pri fontane a snazime sa nieco zjest. Pred Kremsom sme pobludili, preto to znacne zdrzanie. Ale uz som kupil cyklisticku mapu, tak snad sa tomu bludeniu nejako vyhneme. Cesta po kopcoch a dolinach hadam uz skoncila a popri Dunaji to nebude take strasne, lebo tychto 75 km nas poriadne vystavilo. Mirka uz o tomto case urcite niekam mizne z roboty, tak aj my uz zmizneme z tohoto parku.

Sme pri vodnej elektrarni Donaukraft a tiez cerpame energiu na dalsiu turu. Honzo hovori, ze tato trasa je onania. Je to stale po hradzi, po rovine, proti vetru a ziadne stromy. No a k tomu este plno hrbolov a vymolov od korenov vzdialenych stromov - ak sa nejake vobec najdu. Mirka ta uz asi 15 minut droguje v droge, tak my sa ideme zase nadrogovat na to horuce slnko.

Elektraren nam moc nepomohla, lebo horucava nas vycerpala tak, ze sme si od 15.30 do 16.00 hod zdriemli pekne v chladku na lavickach. O hodinu na to (presmi sme 17 km) sa nam konecne podarilo dorazit do Tullnu, aby sme tu v Lowe markete nakupili mineralku a snivali o pive a vyprazanom syre. Musime ist dalej a najst si nejake miesto na taborenie, lebo Honzo po 115 km uz zacina mat halucinacie. Snad mu pomoze aka-taka vecera.

Zasli sme si na odlahle miesto na lavej strane Dunaja a nasa snaha by mala vyvrcholit uvarenim hustej polievky. Zatial sme iba rozlozili ohnik na pokraji nejakej lesnej cesty a modlime sa, aby tadialto neslo nejake auto, co nam sem naprasi rovno do kotlika. Prave jedno preslo, ale voda este nevrie. Konecne by bola Mirka spokojna, ze sme ako cundraci a to este nevieme, kde budeme spat. No a mame nove heslo: "Ked sa dvaja smeju, treti zere !!!"

Tak vecera je za nami! Podarila sa nam uvarit dobra domaca francuzska z kari na slepaci sposob. Zjedli sme plny kotlik (2L) a teraz sa Honzo boji hodit kosu, aby nebol celu noc hladny. Prisiel nas odtialto vyhodit nejaky naturista, zevraj sme na sukromnom pozemku. No ale kto mu rozumie, ked je nahy a brble po nemecky?

Honzo zatial vsetko drzi za zubami, len jazyk sa mu hybe. Vonku je sice este svetlo, no my sme si uz miesto na spanie nasli pod mladymi stromcekmi a vyzera to tak, ze o 20.30 hod uz budeme spat, lebo sme znacne utahani a to mame za sebou "iba" 130 km a 7:32:27 casu straveneho v sedle. Na dnes obrazovku vypiname, dobru noc !

Den jedenasty (2.8. 1994)

Celu noc sme vselijakymi moznymi sposobmi bojovali proti komarom. Kedze uspechy sa striedali s prehrami sme aj tak dostipani o 306 (106 + dalsich 200) a nie ako baby iba na dvoch miestach. Este dobre, ze od polnoci sa zdvihol vietor a komare uz tak neotravovali. Aj teraz o siedmej fuka dost vyrazne, ale nastastie to vyzera, ze do chrbta tak to musime rychlo vyuzit.

Vyrazit sme vyrazili rychlo a aj sme rychlo slapali, lebo do stredu cyklotrasy veducej cez Vieden sme sa dostali za hodinu. Kedze sme dorazili tak rychlo, chceme si obzriet aj mesto, preto ho uz hodinu a pol brazdime krizom-krazom a snazime sa pritom aj najest, aby sme do Bratislavy vydrzali. Honzo si odskocil do cestovky a akosi je tam dlho. Ak si nepohne tak sa tu uvarime, alebo nas pozameta komunal.

A uz sme pred branami domova. Napajame totizto smadne "tavy (taviakov)" v Hainburgu. Mesto Vieden sme nastastie zvladli a najma Honzu, ktory sa len tazko nechal odtrhnut od predajne Ferrari. Nastastie mu dovolili pozerat sa iba cez vyklad, tak sme sa dostali aj k historickym pamiatkam. Zapozovali sme celosvetovym fotografom, pricom jeden chudak skoro musel lezat na zemi, aby nas dostal do hladaciku aj s vezou kostola. Potom sme sa vratili tam, odkial sme odbocili od Dunaja a smykali sme smer Bratislava. netusili sme vsak, ze sa nam podari este zabludit. Hodinu sme lietali po nudistickej plazi, az kym sme nasli cyklisticku znacku na Hainburg. Takto dobre nazhaveni sme uz leteli s vetrom o preteky, co sa odrazilo na dosiahnutom case a teda aj rychlosti: 42 km za 1,5 hod. Napiti sme, tak mozeme ist dalej.

Trikrat huraaaaaa, uz sme vo Vajnoroch! Mame to za sebou presne o 16.30 hod tak sme sa zastavili a oslavili to dvoma kofolami. Predtym sme vsak este v Rakusku urobili dolezite foto s pozadim Devina a mne sa podarilo dohnat aj posledne pismenko cyklistickej abecedy. Trochu nepozornosti a uz som sa zoznamoval s tvrdostou asfaltu. Nastastie som sa moc nezranil a aj bicykel bol v pojazdnom stave. Cez hranice nas pustili bez problemov, hoci sme boli strhani ako utecenci. Ale kto by len utekal do nasho statu okrem troch blbcov baziacich po capovanej kofole, spagetach a dobrej sprche? Toto vsetko sa nam za chvilu vyplni dosytosti a zadkom sa po siestich hodinach v sedle snad ulavi, ak sa este neotlacia zo zachodovej misy.

Za spravnost udajov a pravopisne chyby zodpoveda

Zaver:

Aj tentokrat ho asi udrzim v tradicnom duchu, lebo to pisem stale ja a nic noveho ma nenapada. Chcem, aby to bolo akousi bodkou a nie citovym zosumarenim, ktore si musi urobit kazdy ucastnik sam.

Takze aj tento rok sme medzi ucastnikmi privitali dievcata, a to:

Ich krajsie polovicky (ci stvrtiny) tvorili styria musketieri na bicykloch, a to:

Nie vsetci sme presli celu trasu, ale ako kolektiv sme boli vzdy spolu ci telom, dusou alebo myslou. Zaciatok aj koniec trasy bol vo Vajnoroch a za ten cas sme presli priblizne 951 km. Nedalo sa to odmerat presne, lebo znovu mi prestal fungovat tachometer. Snad uz raz niekto donesie aj nieco lepsie a presnejsie. napriek tomu to vychadza, ze denne sme presli okolo 86,4 km. Nasa trasa viedla cez tri staty a preto sme kraje a okresy ani neregistrovali, ved tie sa aj tak stale menia. Takto sme mali moznost zistovat rozdiely medzi susednymi statmi. najhorsie sme sa citili v Rakusku, inak vsade bolo dobre ako doma. Oproti inym rokom mozno povedat, ze sme zazili nieco nove, nieco s cim sme sa nestretli. Boli to neustale kopce a denne sme ich preslapali okolo 50 az 100 ks. A zoparkrat sme sa stretli aj so stupanim ci klesanim 12% a viac. Z toho vyplynula aj napriklad najvyssia dosiahnuta rychlost za tri roky cyklistiky a pri jej prekonani sme frcali 80 km/h, co uz pomaly ani okolo iduca Avia nestihala.

Pri takychto extremnych vykonoch sme sa snazili udrziavat bicykle v perfektnom stave, ale napriek tomu nam "strielali" spice. Co vsak treba vyzdvihnut je to, ze sme nemali ziaden velky defekt - okrem jedneho malilinkeho Tiborovho nie vacsieho ako pichnutie od osy. Cyklisticky elevi Ivan, Mirka a Slavka sa ukazali, ze ani pre nich nie je problem prekonat okolo 100 km na bicykli denne, za co ich mozno pochvalit. Je pravda, ze niekedy nam pri pohlade nad ich kuskami behal mraz po chrbte, ale nezapricinili ziaden pad ci zranenie. Mozno sa niektory z nich aj zalubil do cyklistiky ci bicykla, ale to uz tak jedno s druhym chodi. A ked uz nic ine, aspon bude mat pochopenie pre cyklistov, ci sa nebude cudovat nad divne opalenym clovekom na kupalisku.

Urcite sme siahli aj na hranice svojich moznosti a mozno sme si ich aj posunuli vyssie, ci dalej. Ba zistilo sa, ze niektori vypiju viac piv nez si mysleli. Myslim, ze tento rok nam pocasie prialo aj velmi vela slnka, ale vyrovnali sme sa aj s tym a mozno povedat, ze vsetci su spokojni a obohateni o nove zazitky. Preto im vsetkym prajem hodne zdravia, aby sme si mohli aj na buduci rok niekde vyrazit na cykloturu. Takze sportu zdar a cyklistike zvlast praje