Skok na den: Uvod,1,2,3,4,5,6,7,8, 9, 10, 11,12, 13,14,15,16,Zaver

Motto: Ak chces pretekat s vetrom, dazdom, kopcom alebo Honzom, tak radsej nie na bicykli.

Uvod (21.7. 1995)

Kazdy spravny uvod by sa mal pisat aspon den dopredu, pred samotnym startom, preto tak teraz cinim. Zajtra nastane ten dlho - iba rok ocakavany den. Aj na tento rok sme si vybrali trasu po Slovensku, hoci v predchadzajucich dvoch rokoch sme toho po nasich krajoch a znamych najazdili hodne. Tentokrat sme sa vsak rozhodli ist na vychod, az tam, kam to bude mozne a budeme vladat. Ved sme tomu podriadili aj nasu fyzicku pripravu. Niektori z nas trenovali individualne, ale niektori aj spolu kolektivne. Kolko nas vsak celkovo bude, to uvidime zajtra a v najblizsich dnoch. Dufam, ze zazijeme iba prijemne chvile, ze pocasie nam bude priat, aj s vetrom stale v chrbte a nech sa vsetci zdravi vratime spat domov. Prajem dobru noc pred cyklodrinou. Tachometre:

Den prvy (22.7. 1995)

Tak vyrazame z Osloboditelskej 26 a bije 9:00 hod. Je nas ako musketierov presne 5. Ale to nech nikoho nemyli, lebo jeden musketier je zena. Takze este startove foto a Mirka, Honzo, Maros, Tibor a Milan mozu vyrazit. Aby sme hned vo Vajnoroch nepobludili, tak nas z dediny vyviedol Martin, ktory povodne s nami chcel ist, ale z pracovnych dovodov mu to nevyslo. Stojime v Sladkovicove po 36,42 km, ale prve vzruso som uz zabezpecil na 3,6 km-tri osobne a to pomocou jednej spajdle (spice) na prednom kolese. Asi nechcela opustit Bratislavu. Nudzova oprava prebehla okamzite, stacilo odopnut prednu brzdu. Aspon Honzo, ktory maka predomnou, bude plynulejsie slapat, lebo aj tak don furt drgam. Za mnou sa plazi Mirka, jej zadocek obdivuje Maros a peleton ako posledny uzatvara Tibor. Po 73,94 km stojime v Jatove, lebo Maros je velmi hladny. To asi preto, ze nam pomocou svojho bicykla vyhrava neznamu melodiu. Obavame sa vsak, ze v miestnej krcme sa asi nenaje. Prva prekvapiva navsteva nam nevysla. Trochu sme pobludili v Sali, ale Duro Matkovic bol odcestovany. Tak sme mu skolaudovali sidlo, obcerstvili sa v zahrade s dzusom a ladom a hybaj sa mordovat dalej s protivetrom. Ale aspon nam nie je tak horuco a aj vaservalka sa hra ucinnejsie. Este nas caka takych 11 km do Komjatic, kde sme pred 3 rokmi spali. Dnes sa snad aspon vykupeme, lebo je este len 13:00 hod. Kupanie sa nekonalo, zato navsteva Majky v Komjaticiach nam vysla. Znovu ako pred troma rokmi, ba dokonca si nas aj jej mamina pamatala. K vode sme sice nesli, ale stojime asi 600 m od nej a opravujeme (Honzo sa predvadza) Marosovi zadne koleso. Mierne mu povybiehali vsetky gulicky (pri osicke), az je z toho Mirka hotova a lezi horeznak na asfaltke. A to nas caka este "zaujimavych" 50 km. Prave opravari zistili, ze Maros si nosi nahradnu gulicku priamo v kolese, ak sa teda matematicky nepomylili :-) Nakoniec po vyradeni gulicky pocty suhlasili, avsak najvacsi problem sa zrazu ukazal v celej nadhere. Neslo oddelit 6-kolecko od stahovaku. Nastastie, ked sme uz mali vsetci spinave ruky, tak najstarsi ingo nasiel zlaty kolik, s ktorym sme ich oddelili a mozeme pokracovat dalej. Dalsiu trasu zase vyberal Honzo, tak sme sa kopcom nevyhli. Teda a boli to riadne tahaky, tak teraz ako tavy smadni sedime vo Vrabloch a vzyvame vycapnika, aby nam co najskor nacapoval. Vzdialenost 100 km sme uz prekrocili, tak Honzo uz rozhodol dat si na osviezenie pivo 12-ku. Dvakrat si ho vsak nepochvaluje, ba priam ho striasa, az z toho lezi Mirka na schodoch. Tibor ten uz isiel dnes druhy krat na samotku, preto mame poriadne prestoje a hodinky ukazuju 17:30 hod. Hura, konecne o 18:30 hod sme dorazili do ciela dnesnej etapy, ktora bude jednou z najdlhsich. Po ceste sa nic dolezite nestalo az na to, ze sme vzdali hold kopcu JVP. Zato Jaro na nas vytiahol svoj novy gril a my sme mu ho spojazdnili. Ako sa zveceriame je uz len na nas. Nuz a takto to vyzera na tachometroch:

Milan * Tibor * Honzo

1 - RT (hod) 5:06:57 * 5:05:20 * 5:04:43

2 - AVG (km/hod) 24,2 * 24,3 * 24,4

3 - MAX (km/hod) 65 * 64 * 67

4 - DST (km) 123,98 * 123,63 * 124,03

5 - ODO (km) 1249 * 922,5 * 1046 km z Vajnor 124 * 123,6 *124 ___________________________________________________________

1 - cas jazdy 2 - priemerna rychlost 3 - maximalna rychlost 4 - denne kilometre

5 - celkove kilometre

Den druhy (23.7. 1995)

Poniektori este spia, ved je 6:30 hod, ked pisem tieto riadky, tak sa este vratim ku vcerajsku. Vsetci sme sa postupne umyvali v studenej vode, ze sa ani prstami ukazat nadala, len Maros sa furt babral so svojim zadnym kolesom. Kym sa opekali spize (aspon Jaro to tak nazval), tak Honzo mi stihol opravit odidenu spicu, tak hadam uz budem moct pouzivat brzdu castejsie. Kedze Jaro mal ten svoj gril uplne novy, tak to bolo upecene raz-dva. Dokonca tak rychlo, ze ani Maros si koleso nestihol opravit. Aby nepovedal, ze sme mu nedali ani ochutnat, lebo sa zacalo za jedlom nejako podozrivo prasit, tak mu Slavka odobrala na tanierik a zaniesla az k bicaku. Ibaze Marosa aj napriek tomu najskor zaujimal bicykel, tak ho isiel este odskusat. Len co sa na nom previezol, uz sa musel o svoju porciu delit. Totizto medzitym sa mu do nej pustil kocur. Tak sa Maros delil o klobasky a my uz iba o cervene vino. Dokonca by sa mal ku nam pridat Jozef a Slavka. No som zvedavy, ci budu mat este vcerajsiu odvahu :-) Blizi sa deviata hodina a stupa nielen teplota okolia, ale aj nasa cyklisticka horucka. Vyzera to, ze v noci si to nik nerozmyslel a uz nas je ako trpaslikov - sedem. Az na to, ze su do toho zaratane aj dve Snehulienky. Tak namazat a vyrazit ! Vcerajsie luxusne hody na nas zanechali male stopy a taha sa nam ako v roztopenom asfalte. Preto, aby sme ten asfalt schladili, tak sme sa zastavili v Tmlacoch na kofcu. Dokonca sme po ceste nasli aj klieste, ale najprv som na ne stihol nabehnut kolesom. Snad som im neublizil ! Asi pukneme ! Bodaj by aj nie, ved sme v pukanci a kym sme sem prisli, tak sme museli preliezt zopar kopcov, ktore by sa dali nazvat aj stenami. Dokonca sa aj krcmy spluhavili, lebo uz ani v Tlmacoch ani tu v Pukanci nemaju capovanu kofolu. Jedine komu to nevadi je Honzo, lebo ten pije pivo. Ale prinajhorsom mozeme pit aj s kanalu, nakolko nas - Honzu a mna - do nohy zaockovali osy. Och, kde je ta zlata Pezinska Baba. Vystup na nu bol v porovnani s tymto uplnou prechadzkou po rovine. Nuz a ked sa pridali stipajuce hovada, tak zastavit sa pomaly rovnalo smrti a to mi zase strelila vpredu spica. Kopce a steny nas tak dorazili, ze sa nam stratil Tibor aj s Marosom. Tak teraz sedime - lezime tesne za Banskou Stiavnicou a modlime sa, aby sa tu co najskor zjavili. Uz si viem predstavit ako bude Tibor spackovat a tuto trasu preklaje na styri bicykle. Ale aspon bude vediet, kam ma poslat svojich nepriatelov. Ked pisem tieto riadky, tak uz spime ulozeni v Zolnej, v nasej cielovej stanici. Teda poniektori spia, ako chory Tibor (ma teplotu a boli ho hlava) a Jozef ten uz tiez odfukuje, no a ostatni styria sa este smeju vo vedlajsej izbe, kde sa ulozili takto skoro, este pred 23:00 hod spat. Nuz ale bodaj by sme neboli unaveni. Tibora s Marosom sme sa nedockali tak sme pokracovali v planovanej trase s tym, ze ved aj oni poznaju plan. Dokonca sme zacali dufat, ze nas aj predbehli. Pravda sa vsak ukazala, az ked sme dorazili k Longymu do Budce. Samozrejme, ze sme mali meskanie, tak ten nas uz cely nesvoj ocakaval a pobehoval. Pili sme ako smadne tavy a na cvachtanie nam postacil aj lavorik. No a potom to prislo ! Teda najprv polievka, od ktorej sme ledva honzu odtrhli, aby nechal stratenym. nase slova boli vyslysane, lebo sa zrazu zjavili stratenci. Oni vsak vyslysali Honzov zaludok, lebo sa najedli v Stiavnici omelety, tak mohol kludne dojest co zostalo. V momente, ako Longyho mamina doniesla bryndzove halusky, tak uz ani oni dvaja neodolali a pustili sa s chutou do nich. Maros dokonca dvakrat. Chutili vsetkym vynikajuco, ved sme ich zapijali cerstvou zincicou, co bolo pre poniektorych po prvy krat v zivote. Napriek predpovediam, to nase otacky nezrychlilo. Ba dokonca sme slapali tak pomaly, ze nasmu orliemu zraku neunikol ani Chuchuska, ktory mykol plienkou na 7.poschodi vo Zvolene. Tak sme si dali rande o 19:30 hod na osobnej stanici. Okrem Chuchu tam dorazili este dve Mirky a moj bratranec Miro. Po vymene najnovsich zivotnych sprav a spraviciek sme sa urychlene presunuli do Zolnej, lebo sa uz zvecerievalo. Dofrcali sme s vypatim poslednych sil a napriek studenej vode sme sa oclovecili. Koncim uz aj ja, lebo Tibor s Jozefom mi tu zdlhavo pilia pero a aj vedla je uz podozrivo ticho. Dobru noc a tachometre nech rozpravaju, co som nevypovedal, lebo oni jedine nas trochu zaskocili. Mne ho vynulovali (denny stav) v Pukanci a Tiborovi vo Zvolene, preto niektore udaje su trochu skreslene, resp. nie cele:

Milan * Tibor * Honzo

RT (hod) 3:43:44(z Pukanca) * 5:30:00 * 5:19:07

AVG (km/hod) 18,7 * 19,3 * 19,6

MAX (km/hod) 71 * 62 * 62

DST (km) 106,76 * 106,56 * 104,55

ODO (km) 1357 * 1029,4 * 1151 km z Vajnor 232 * 230 * 229

Mam dojem, ze vonku zacalo prsat :-(

Den treti (24.7. 1995)

Rano sme uz vstavali o 7:00 hod, len aby sme stihali Jara o 9:30 hod vo Zvolenskej Slatine podla dohovoru. Zatial to vsak vyzera, ze pivo plati Jaro, lebo my sme uz tuna a jeho nikde. Pocasie je zatial idealne, lebo je pod mrakom, ale neprsi. Je sice trochu chladno, no slapanie nas urcite zohreje na spravnu teplotu. Len Tibor ju ma asi zvysenu. No konecne dorazil aj Jaro a hned nas chcel prekvapit svojim ksichtom a to, ze sa oholil. Svoje meskanie teraz vselijako odovodnuje, ako napriklad, ze mu praskla spica na zadnom kolese a este stahoval plast, hoci prave toto nebolo treba tak sa tu valame po zemi od smechu. Ved nas ten smiech prejde ! Ako prvy sa prestal smiat Jaro, lebo my sme uz na Salasi za Detvou a on s Tiborom opravuje vo Viglasi defekt. To preto, ze si vymyslel take perfektne pneumatiky. Sme zvedavi, ake este technicke finty na nas oholeny Jaro vymysli. Napriklad sa mu pred chvilou zlomil nosic. Znovu cakame na Jara, ale nastastie pekne v restauracii. Hned ako sme si dali halusiek a zakysanky nase slapanie sa znacne zrychlilo, co snad bolo zapricinene tym, ze sa kopec zvazoval. Museli sme makat ako splaseni, lebo Mirka pri 40-ke na nas kricala, ze ideme pomaly. Tentokrat technicke zavady boli zivotne dolezitej podstaty. Oblaky sa niekde stratili a zacalo nas palit slniecko. Cesta sa nam pohupuje, tak sme radsej zastavili v krcme v Poltari, kde vsak nemaju capovane pivo. Jaro zacina menit prezyvku z JVP na Fantociho, lebo nevieme, co sa viac rozsypa, ci on, alebo jeho bicykel. Na 10-ich km stihol viac technickych zavad, ako my za cely minuly rok. Nastastie sme uz u Tibora a hlavne sedime za stolom a tesime sa na veceru. Chut nam este zvyraznil Tibor stvorkilometrovym prudkym stupanim. Jasne bolo, ze ten kopec Tibor neprehovori, ale vietor sa aspon mohol pokusit, lebo nam fukal stale oproti. Tieto riadky uz pisem znacne najedeny, ze mi pomaly robi problem lezat na bruchu. Urcite sme u Tiborovcov vytvorili rekord v rychlosti a mnozstve zjedenych zajacov. Dalo by sa povedat, ze sa priam po nich zaprasilo, co tak sme boli hladni. Este aj pes nam zavidel. Dnes urcite pribudne najviac pivovych ciarok. Nuz a ciarky, resp. cisla na tachometroch vyzeraju nasledovne:

Den stvrty (25.7. 1995)

Tato noc zase stala zato ! Pribudla ku nam Evka, ale najhorsie vsak bolo to, ze sme spali pokope na povale. Kym sme sa ukludnili a prestali s "blbymi" recami a vybuchmi smiechu, idealne pre okal, tak bola pomaly 1:00 hod. Chrapalo sa o 106 az sme popilili vsetko drevo. Vstali sme uz o 7:00, ale Jara sme mali zobudit asi o hodinu skor, lebo uz sa mrcasi dlhsie ako pri vecernej priprave na spanie. Na hodinky uz radsej ani nepozerame, lebo zacinaju nam ubiehat valkominuty, co zatial zistujeme ako dlho to trva. Slnko zacina poriadne prazit, tak hura do pekla ! Z bezpecnostnych dovodov sme sa radsej rozdelili na dve samostatne iduce skupiny. V prvej velky zvodcovia sa staraju o dievcata a my ostatni traja chlapi sa starame o Fantociho. Hoci sa snazime o dusu spasenu, aj tak sa nam zrazu stratil v Cizi aj s bratom. Marosa uz slak triafa a Jaro sem - do Cizianskej krcmy - nie a nie trafit. Najlepsie sa hada na hranici. Este dobre, ze sa tu silne osobnosti Honzo s Fantocim aj nepobili, kym Jaro pochopil zopar pravidiel. Vsetci to vsak prezili, tak hura do zahranicia. Chvala bohu, uz sme na kopci za Ozdom a o 15:00 hod obedujeme. Vyliezt sem to bol naozaj vykon, preto jedlo len tak mizne. Avsak aj cesta poden bola riadna makacka, lebo Fantoci si stale na nas neico vymyslel. Na hranici skoro nepresiel, lebo madarskemu colnikovi vysvetloval "Ich bin meine kinder...". Navela sme potom pre neho vymysleli tzv. kontivlozku, pretoze si chcel vymienat vlozky kazdu chvilu. Princip tejto kontivlozky bol v nekonecnom pase, ktory by mu prechadzal cez zadok, tam odsaval pot a tlmil narazy vychadzal na chrbat, kde by sa susil, na ramene spravne tvaroval a na hrudi by sa prudiacim vzduchom pekne nadychal a nafukol. Nuz, chyba nam uz iba jeho patent a vyroba. Forintaky sme uz zamenili, tak sa mozme spustit najprv z kopca a potom v niektorej pivnici v Egri. Pivnicu sme zatial vynechali, ale vynahradili sme si to hodinovym lenosenim v termalnej vode. Bola taka horuca, ze z poniektorych nas tiekol pot ako pri vystupe na kopec. V takejto vinikajucej termalnej vode, trochu ju citit vajcami, sme si masirovali nase ubolene udy. Po takomto vymoceni, uplne blahodarne na nas zaposobil 5 kilovy melon. Teraz nam zostava najst plac na spanie. Miesto na spanie a pitie sme este nenasli, ale na jedenie uz mame stol tak do seba tlacime o dusu spasenu. Nasa dusicka to potrebuje, ved tachometre ukazuju:

Den piaty (26.7. 1995)

Zaciatok tohto dna je velmi tazky. Teda aspon pre poniektorych. Ich vykon bude dnes urcite heroicky, lebo im v zilach koluje bycia krv. Bodaj by aj nie, ved sme vcera pili dobry cerveny Bikaver. Vinko nam tak chutilo, ze ti co vydrzali pit do 4:00 hod potom pospali na stoloch a lavickach, na ktorych pili, hoci noclah bol pripraveny vo vysokej trave. Najhorsie bolo presvedcit ten uhybajuci sa stol a lavicky, aby chvilu postali kym si "clovek" na ne lahne. Po 8 litroch cerveneho vsak nase jazykove problemy a bariery padali. Jediny, kto to nechapal bola casnicka, ktora este taky rychly splav nevidela a Madarska zem este tolko slovenskych pesniciek nepocula. Snad nas teraz ranajky vyliecia. Iba Tiborko si stazuje po polovicke zjedeneho chleba, ze si namiesto horcice natrel cervenu stiplavu pomazanku. Uz sa pomaly vraciame na rodnu hrudu. Vcerajsie vykony na niektorych zanechali neviditelne stopy a preto sme zvolili vyssi druh bojoveho planu. Znovu sme sa rozdelili na dve skupiny. Jednu cyklisticku a druhu vlakovu. Dievcata sa rozhodli pre vlakovu, Mirku udajne k tomuto kroku prinutil chlieb s rybami v oleji a na tom marhulovy lekvar, a Jara sme im dali ako ochranu, lebo je najstarsi a najlepsie sa dohodne s Madarmi po nemecky. My ostatni sa vraciame po vcerajsej trati spat. Uz som iba zvedavy kde sa k Jarovi na ten vlak pridame, ved sa ma skoro ako Ali-pasa :-) Uz je to jasne, z nas sa k vlakovym nikto neprida, lebo dva najvyssie kopce v Madarsku sme uz prekonali tam aj spat. Aby tu mali na takyto vykon spomienku, tak Tibor aj s Honzom tu na konecnej autobusu v Ozde nechavaju cast cloveka. Skoda len, ze mestsky autobus, co sem prisiel je bez cestujucich, to by sme sa smiali dvakrat tolko. Snad to uz bude posledna zastavka pred hranicou, hoci po tych jogurtoch clovek nikdy nevie. Cykloskupina je uz na Slovensku a sedime v prvej dedine pred krcmou a cakame vlakovku. Dufame, ze sa tu v kofole neutopime a neprezerieme melona. Aj tak to svinstvo, co tu po nas zostane budeme musiet vystriekat slauchom. Este dobre, ze dnesny ciel sme uz dokladne poznali, lebo k Tiborovi sme prisli za tmy. Po dvoch hodinach sa objavil Jaro a jeho harem, urobil konkurenciu prekladke v Ciernej nad Tisou a mohli sme pokracovat v ceste domov. Cestu vlakom si pochvalovali a uputala ich aj historicka cast Egru. Aby sme uplne naplnili svoje city, celou cestou sme sa kochali sceneriou zapadajuceho slnka skombinovanou so slnecnicou. Kulturnu vlozku z nasich blikajucich svetiel mali aj v okolitych dedinach, kde sa stmavovalo omnoho skor, ako na okoli. Teraz je vsak uz vsetko v poriadku, nikto neziskal do chrbta nozik, sme najedeni, osprchovani, napiti a nevyspati. To hadam coskoro dozenieme, pricom Honzo uz ma naskok. Idem preto este rychlo skontrolovat tachometre.

Den siesty (27.7. 1995)

Dnes nas uz Evka opustila. Tak rychlo ako prisla, tak aj odchadza. Zatial jej stacili dve etapy, ale mozno ju prehovorime este na nejaku na Zempline, ved sa drzala vynikajuco. Vyzera to, ze dnes to bude krute, lebo uz je 11:00 hod a my sme sa este od Tibora nevymotali a slnko pecie ako dive. Ked som si rano prezeral mapu a lepsie si nastudoval nasu dnesnu trasu, hned som pochopil, ze bez pudru to moc nepojde. Ibaze sa mi nejako usypalo a mam teraz biely este aj chrbat. Aspon sa mi nezapari a bude sa za mnou len tak prasit. Dalsim problemom su uz iba uhorky, ktore nemame kam zbalit. Zacina to vyzerat nebezpecne, lebo este aj Evka, ktorej ide vlak o 12:15 hod pomaly odchadza a my sme tu este stale a snazime sa vytrepat. Teda caka sa iba na Jara. Este dobre, ze kto caka sa raz docka. Tesne pred 12:00 hod sme vyrazili, aby sme si uzili tej spravnej teploty. Prvy kopec a prvy zjazd uz mame za sebou a vyzera to, ze aj nejaku prvu zavadu, lebo chlapsky Valkotim a Tibor zostali niekde vysiet. Mozno sa Honzo vrati naspat az na ten kopec, z ktoreho sme sa spustali rychlostou cez 60 km a vsetkym sa to velmi pacilo. Dohady su spravne, je to defekt. A vyzera to, ze nie jeden hned na dnes. Znovu cakame a stopujeme ako pri F1 cas mechanikov. Skoda, ze len v tejto autobusovej budke je ako v saune. Ibaze vonku na slnku to nie je o nic lepsie. Sauna uz fakt zacina byt, lebo Mirka stiahla Marosovi cyklistaky a bola velmi prekvapena, ked zistila, ze pod nimi uz nic nema oblecene. Za 3,5 hodiny sme presli iba 40 km, ale hlad mame ako po 100 kilometroch. Jelsava to isti a Jaro bude tiez velmi rad, ked sem dorazi. Urcite sa dakde tesi na tohto "slizkeho" casnika, co nas obsluhuje. Aby sa nan Honzo s Tiborom nemuseli pozerat, Mirka si jemnostou jej vlastnou polozila bicykel na zem, az tri spice odisli do vecnych lovist naraz. Konecne o 17:00 hod sa doplazil aj Jaro s hlasenim dalsich dvoch defektov. Kedze pred nami bolo este vela kilometrov a my sme chceli ist cez kopce, tak sme sa v Jelsave rozdelili s tym, ze sa stretneme o 19:00 hod v Roznave. Vyzera to, ze mi to presne na minutu nestihneme, ale ved aj na frajerku sa caka aspon povinnych 15 minut. Nuz a frajerka by bola spokojna, lebo Jaro aj s bratom dorazili do Roznavy len 2 minuty pred nami. Hned sme spolocne zapadli do restauracie a vytesujeme sa z hovadzej polievky a peknej casnicky, ktorej vidno vsetko krajkovane spodne pradlo. Jarovi to asi tak zdvihlo krvny tlak, ze zacal krvacat z nosa. Vecera nam velmi chutila a este sme boli dost utahany, tak skor, ako sa nam zazdalo, bolo 21:00 hod a zacalo sa znacne stmievat. Nic lepsieho nas nenapadlo, ako ist spat na Krasnu Horku. Vyliezli by sme az na zamok, ale ten kopec nas odradil. Pri klajucom Jozefovi sme radsej nesli na faru a jedinym vychodiskom v tejto situacii sa nam zdalo nedaleke mauzoleum. Nuz hrobka - nehrobka, nam sa chce spat, tak sme sa zlozili. jedine Jaro si rozlozil aj stan a my sme sa tesili, ze sem pride nejaky dozorca a zacne pokutovat za nedovolene stanovanie. Ved my ostatni mame len karimatku a spacaky. Zaspat sa snazime este pred polnocou, aby sme nepoculi santiace strasidla a duchov. Ak nam tieto sily uz neovplyvnili tachomete, tak udaje su nasledovne:

Den siedmy (28.7. 1995)

Vyzera to, ze strasidla nikoho nezozrali, iba Jozef v noci vykrikoval, akoby ho z koze drali. To asi preto, ze spal v stane. Na dnes sme si cas startu urcili presne na 9:00 hod a kto sa dovtedy nezariadi, aby mohol odist, tak jeho smola. Zatial to vsak vyzera celkom nadejne, lebo je 8:45 hod a robia sa uplne posledne upravy. Slnko uz teraz pali ako zjasene a mozno aj preto sa Jaro od nas oddeluje a ide do Michaloviec vlastnou cestou. Ked vsak zacul nas plan, ze chceme ist nakriz cez Slovensky kras, radsej sa pridal k nam. Ved co ked sa z tej prirodnej krasy nalepi nieco aj na nas ! Trebars aj taky cestny lisaj nie je na zahodenie. Horsie je asi to, ze sme prisli az na koniec sveta, kde sa uz aj muchy otacaju a cesta je skor pre horske bicykle. Este dobre, ze sme isli smerom dolu. Z brzd sa nam dymilo a ratky boli horuce, ze by sa dalo na nich aj varit. Krasy Zadielskej doliny nas vsak natolko vzrusili, ze sme od radosti lozili po skalach. Cesta nas vytriasla az na pokraj hladu, preto teraz vyzierame miestny salas. Dnes sme dokonca zazili aj zazrak, lebo na tych kamenoch a hroznych cestach Jaro vobec nedostal defekt. Je to nevysvetlitelne ale je to tak ! Teraz tie bryndzove halusky sme uz urcite vybicyklovali. Fuka nam stale silny protivietor, preto sme ako spravny buzici zastavili v pohostinstve Buzinka. Pred nami je o 300 m odbocka do Zlatej Idky, tak meciarovci sa od nas odpajaju. Zaciname mat toho plne zuby a nielen tych, co mame na bicykli. Tento kopec za Kosicami nebol vobec ku nam laskavy a pokial nas teraz nevzkriesi kofola v krcme v Slanci, tak ostavajucich 40 km bude este pernejsich. neviem, neviem ci nevyuzijeme aj silu vlaku. Vidim, ze som to Jarove zadne koleso prechvalil, lebo pri stupani do kopca na 90-om kilometri mu vypovedali sluzbu hned tri spice, takze oprava je nutna priamo na okraji cesty. Do Michaloviec sice uz pomaly vidime, ale napriek tomu nas caka este neico cez 30 km. Len aby sme dosli este za svetla, lebo kto sa tam vyzna po tme ?! Po oprave sme slapali ako utrhnuti z rezaze, kolkokrat aj cez 32 km/h. Nakoniec sme aj v zaujme prezitia museli, lebo ciganov bolo vsade okolo viac ako kamienkov na ceste. Tesne okolo 20:30 hod sme predsa len dorazili na miesto urcenia. Cesta nas tak vycerpala, ze ledva sme zhodili veci z bicyklov, hned sme zapadli do pizzerie, kde im predvadzame rekordy v rychlosti a obzerstve. Bodaj by aj nie, ved stavy nasich tachometrov su:

Den osmy (29.7. 1995)

Plan vstavania bol o 6:00 hod. No neviem, ktory ... to vymyslel, ale jednoducho nehrozilo. Vstali sme o 9:00 hod a ked sa dostaneme do mesta a stihneme to pred 11:00 hod, budeme velmi stastni. Co vsak o takomto case v sobotu vybavime je vo hviezdach. Bumazky na Ukrajinu uz mame vybavene, dokocna sa vybralo sest dobrovolnych odvazlivcov, ktorych snad sto sokov nezlomi. Zatial pozname Ukrajinu iba z reci, ale aj to staci na to, aby sme si najprv hrkli pivko na povzbudenie. Koncecne sme po dlhom hladani nasli na Slovensku krcmu, kde robia skutocne rezane pivo. Trvalo to sice o nieco dlhsie, ale o to viac nam chutilo a preto sme dali do paru. Po takomto osviezeni sa nam zaziadalo urobit si fotku pri fontane na hlavnom namesti. Niektori to vsak pochopili vo fontane, ako pred fontanou. A ked vo fontane, tak preco suchi ? Preto sa zrazu rozputala velka vaservalka, ktora zachvatila cele namestie a nenechala na nas ani nitku suchu. Dokonca aj policajti nad nami iba mavli rukou, nuz neviem, ci vobec dojdeme na Siravu sa kupat, ked fontana je blizsie. Ale najprv snad uz skusime tu Ukrajinu ! Aj tento plan sa velmi zmenil, lebo sprcha vo fontane nas velmi vycerpala az z toho Mirka ochorela. Teda zacalo ju velmi boliet brucho. Honzo ju zostal opatrovat pomocou spanku a ostatni sme sa vybrali na Siravu sa trochu omocit. Pri prvom okuseni sa nam voda zdala mierne studena, ale to asi preto, ze sme boli rozhyckani z Madarskeho termalu. Ale po par zaberoch bola voda prijemna a uplne do vytrzenia nas dostavali asi 30 cm vlny a niektore urcite aj o nejake centimetre viac. Pohupovali sme sa ako na mori, len voda nemala slanu chut. Po taktomto pohupani sa na vlnach, sme vyliezli na ponton, aby nas bolo zovsadial vidiet a zacali hrat karty. Stihli sme iba tri kola, pricom vzdy prehral niekto iny. Ked nam uz zacala byt zima, pobalili sme svojich par slivak, hladno sa poobsmrtali okolo stankov, kde uz nemali ani parky a hybaj s vertom o preteky naspat do mesta. Na nasej terajsej zakladni sme trochu pojukali Mirku, ktorej bolo zle uz aj od zaludka a mala teplotu 37.5*C. Potom sme sa vybrali na veceru zase do pizzerie ale dali sme si aj spagety. Takto najedeni sa teraz o 20:00 hod uz ukladame spat, lebo rano chceme skoro vstavat, aby sme mohli frcat uz konecne do toho Uzgorodu. Ved nam treba nabehat nejake kilometre, kedze dnesny stav na tachometri je iba takyto:

Den deviaty (30.7. 1995)

Zazrak - vstali sme uz o 6:00 hod. Neuveritelne, aka je ta Ukrajina hybna sila. Alebo, zeby stacilo, ked Mirka zobudi Honzu ? Tak ci tak, vyrazame, nech sa vstavanie konalo, ako chcelo. Ak sa nevratime, neviem - neviem, ako vsetky veci si odnesu Jaro s Jozefom. V pripade, ze niekto chce navstitit Kocurkovo, tak mu prudko odporucam Ukrajinu. Uz prechod hranicami je zazitok. Vsade zavory a najde sa aj krasny ostnaty drot. Na nasej strane padli peciatky bez problemov, horsie to vsak uz bolo na strane druhej. Pasovaka som doslova musel nahanat, aby nam dal peciatku do pasu a k tomu aj taky listocek. Ked konecne ku nam dosiel, pricom mi stale hovoril: "...casu, ...casu, ...", peciatky do pasu dal, ale listok, ze vraj az ked si zaplatime poistku 50.-Sk na cloveka. My sme vsak uz platili v Michalovciach na Mirkine meno 50.-Sk. Tak som aj s Mikou nabehol do budovy a tetuske sme zacali vysvetlovat, ze sme uz platili a ideme iba na chvilu. Zrazu povedala dobre a my sme bezali za pasovakom. Ten nam ale neveril a povracali sme sa naspat. Tetuska mu vsak svoje rozhodnutie potvrdila a mohli sme sa s usmevom posunut k takej pravej barisni. Ta sa nas popytala na peniaze a dala nam druhu peciatku. Takto opeciatkovani sme sa vybrali na kopec, kde pri rampe bol vojak a ten papierik skontroloval. Kedze bolo vsetko v poriadku rucne nam otvoril aj poslednu rampu a my sme sa rozleteli dolu do krajiny zazrakov a neobmedzenych moznosti. Ved napriklad uz za 200.-Sk sa tu clovek stane milionarom, ale iba v ich mene :-) Po prezreti zopar prazdnych vykladov sme sa rozhodli ist na burzu. Do pekla sa odhodlali dievcata s doprovodom Honzu a Tibora. Fulo a ja sme zostali strazit bicykle, lebo ... Snad sa odtial vratia, lebo ist dvaja na siestich bicykloch, to by uz bolo cislo vhodne pre cirkus. Nastastie sa vsetci vratili a dievcata dokonca aj pokupili nejake veci osobnej potreby a vybrali sme sa do stredu mesta si obzriet nejake historicke zaujimavosti. Hned prve, co vyzeralo ako z historie boli cesty, teda bud boli tak stare, alebo sluzili ako tankodrom. Bicykel, ktory prezil tieto cesty, je urcite vhodny aj na horsku cykloturu. Navstivili sme krasny grecko-katolicky kostol a dokonca sme nasli aj hlavne namestie. Vtedy sme pochopili, ze mozme byt radi, ze zijeme tam, kde zijeme a radsej sme sa vybrali na cestu spat. Hoci sme sa snazili zabludit, nezabludili sme a hranice aj so sochou nas uz netrpezlivo cakali. Zase sme museli ziskat vsetky peciatky a papieriky a az potom sa nam otvarali zavory. Teda az na jedny, ktore sme radset podliezli, lebo sa nam nechcelo cakat. Autom by som cez tento prechod nesiel, ani keby mi davali milion korun. Hrbolate cesty a prazdne obchody nas tak vyhladovali, ze sme zapadli v prvom lepsom podniku a zahrali sa na kobylky, pocitat vieme ako ludia a nedali sme sa osalit pri plateni. Vratili nam 32.-Sk a palili sme dalej. Palili sme nielen o dusu, ale aj o piva, lebo Maros vyhlasil sutaz o tri rezane. Niektori sialenci pri tomto psychologickom dopingu dosahovali na rovine 57 km/h a to fukal vietor z boku. Ciel ako prvy pretal Tibor, tak sa snad vecer aj zotne. Prisla aj smutna chvilka na nas, ale nedalo sa jej vyhnut. Dievcata nas museli opustit, pretoze ich dovolenka koncila. Tak sme ich dopravili na vlakovu stanicu, vyboskavali na cestu a nalodili. najstasnejsi bol asi Maros, lebo s kludom si vydychol: "Konecne slobodny". Vsetci sme sa smiali, len Honzo nechapal. Aby pochopil, ze je to skutocnost, isli sme sa radsej okupat na Siravu. Nakoniec sa aj tak kupal iba Fulo a ja, lebo Tiborov a Honzov "teplomer" ukazoval nevstupovat. Po zbaveni sa pretekarskych odtlackov rezaze a ozubenia sme sa radsej vybrali na to rezane pivko. Teraz tu sedime a Honzik nam predstavuje Slavku. Ma vsak smolu v tom, ze ju nepozna akurat Maros. Ved intrak Mlada Garda je maly a vsetci su tam "rodina". Snad sa tu po x-tom pive aj my zbratame. Kde je Jaro a Jozef nemame ani sajnu. Este dobre, ze tachometre sajnu maju.

Den desiaty (31.7. 1995)

Koniec lehara, lebo dnes sa otacame naspat na zapad a caka nas trasa navratu. Kym sme sa pobalili, pofotili s Honzovou tajnou laskou a popisali pohladnice, bolo zrazu 11:00 hod. Cesta do Humenneho je kratka, iba okolo 25 km, ale skoro sama jama. Neviem, ci ktymto pricinenim, alebo inou vyssou silou sa mi zrazu na 19,84 kilometri zlomila patka, ktora krizi zadne koleso. Este dobre, ze sa to stalo v mestecku Strazske, kde teraz sedime v autoservise a cakame, ci budu taki laskavi a zavaria to autogenom. V inaksom pripade mozem nasledovat priklad dievcat a sadnut na vlak. Chvala bohu a mechanikovi je to zavarene a vyzera to, ze mozme ist dalej. Ale koli tomu, aby to co najviac vydrzalo este zapijeme pivkom a potom hura do Humenneho podla planu. Honzo nas nesklamal a jeho dievcata nas na 50% cakali. Teda konkretne Miladka, ktora mala pre znicenych cyklistov prichystane obcerstvenie. Dasa - ta sa schovala radsej do Bratislavy. Tento nedostatok sme si vynahradili ciastocne hned v Humennom na benzinovej pumpe, kde nam s radostou dievcata poumyvali okuliare. Asi toto sposobilo, ze poniektori sa utrhli a slapali s vetrom o preteky, teda proti vetru. Napriek tomu sa nam podarilo dorazit k Domasi a najst resteuraciu. Chuderky casnicky nestihali nosit objednane a najma to nepopliest a potom sme nestihali my, ked si zapytali 730.-Sk. Este dobre, ze boli zhovorcive, tak ta suma sa dala preglgnut. Horsie uz bolo, ze restiku zatvorili o 20:00 hod a nam nezostalo nic ine ako sa ist okupat. No, kto si uz bude davat v takej tme plavky na seba ? Jediny kto to pochopil inak bol Jaro, ktory si zobral este fotak a nase uteraky na brehu odniesol hlboko do vnutrozemia. Nezostalo nam nic insie, ako vyliezt na breh a vykrikovat, ze sa kazdy z nas vola Jaro Valkovic a je z Ciernych Klacian. Hned ako sa zjavili policajti, Jaro nam dobrovolne uteraky doniesol. Aj tak si nas nevsimli. Vykupani sme si nasli miesto na spanie na uboci dost daleko od vody. Lezime iba na karimatke v psacakoch a kochame sa krasnymi hviezdami, ktore nas uspavaju. Dobru noc a bozkavat sa moze kazdy sam, popripade s tachometrom.

Den jedenasty (1.8. 1995)

Noc pod hviezdickami sme prezili aj napriek tomu, ze rano nas prikryla rosa. Nebolo to tak tragicke, lebo za chvilu vyslo slnko a vysusilo nas. Teraz tu bojujeme s ranajkami, preto dobru chut. A nerusit, lebo nas caka dnes tazka etapa. Predpoklady sa aj pomaly, ale isto splnaju, lebo uz je 11:15 hod a my mame za sebou iba 20 km. Stale nieco opravujeme a kopcov je tu pomaly viac ako v celych strednych Cechach. Ved aj tatrovky sem na kopec, na ktorom opravujeme Jarovu spicu, sa ledva skriabu. No my sa budeme skriabat najskor dvojnasobne, lebo uz aj Marosa nieco postipalo. Vyzera to, ze dnes zazijeme aj dazd. Zastavili sme sa v Giraltovciach, kde len tak sa do nas vlialo 7 litrov malinoviek a Honzo s Marosom po pive. Este si poniektori s manzelkami a skoromanzelkami vymenili zopar teplych slov, ked sa nad nami zatiahlo a tesne za mestom zahrmelo. Hladali sme rychlo autobusovu budku a nasli sa hned dve. Len co sme do nich zaliezli rozprsalo sa. Takze vonku prsi, len sa leje, cyklista sa z budky smeje. Teda do smiechu by nam bolo urcite, keby sme nemali pred sebou aspon 90 km. Prave sme si kazdy dali dvanastku. Nie vsak pivo, ale kopec s dlzkou 4 km. Sme celi mokri a tak sa na kopci prezliekame a na hrud montujeme noviny. Len citat najskor nebudeme stihat, lebo nasleduje 12% klesanie. Snad ho prezijeme, ved Tibor padol este ked len na tento kopec liezol. Pozor klesame !!! Klesali sme az do Presova, kde sme hladali miestne kostoly, lebo vedla kostola mala byt okresna kniznica a tam Evka. Evku se nenasli, zato vsak sme obehali cyklopredajne na namesti. Jaro nakupil spice a ja osku zadneho kolesa. Hned na namesti sa Honzo pustil do opravy a keby sme mu neasistovali, tak sme mohli kludne vyberat paniaze od prizerajucich sa ludi. Po opravach na nas dolahol hlad, ibaze sme sa nevedeli dohodnut, ze kam ist. Jaro s Jozefom isli do lahodok a my ostatni sme si nasli restauraciu. Sedime si v Gazdovskom dvore na okraji Presova a pomaly musime vyrazit na cestu, lebo sa mame o 17:30 hod stretnut s Jarom pri cedulke Presov. Po zdravej uvahe padol navrh skratit dnesnu etapu iba po Spisske Podhradie. Aj to vsak je este 40 km a cez takyyyyyto kopec (Branisko). Okrem kopcov (3x 12%) nas prekvapila najma zima. Je taka kosa, ze nam ide para z ust a mame na sebe poobliekane vsetko suche, co nam zostalo pri preobliekani sa na kopcoch. Dokonca sa stmieva, ved je 20:35 hod, my sme na kopci vysokom 758 m, cakame na Jara a nevieme, kde budeme spat. Je 22:30 hod, sme za dedinou Spisske Podhradie a Tibor pod poslednou dedinskou lampou opravuje defekt. Pobehali, resp. prebicyklovali sme celu dedinu, ale ubytovanie nebolo ani jedno, ktore by nam vyhovovalo. Teda Honzo si skoro vybavil ubytovanie u dvoch blondiniek pri zjazde doku kopcom, ale bol taky prudky, ze nestihol zabrzdit. Tibor a ja sme si radsej vsimali tachometre, lebo v tom zjazde sme prekrocili hranicu 1000 odjazdenych kilometrov z Vajnor. Spat niekde na lavicke sa neda, lebo sa pohybujeme v rezervacii ciganov. Miestni nas uz vsak informovali o nedalekom moteli, tak snad tam este dnes dorazime. Ked teraz napisem, ze sme mali a mame viac stastia ako rozumu, tak urcite nebudem daleko od pravdy. Po mensom zavahani a chaoseni sme predsa len odporucany motel Maja nasli. Teda takto v noci to nie je ktovie aka vyhra, lebo iba dvaja z nas maju svetlo aj na predu. Svojim sarmom hlavne Tibor sa cinil a Honzo mlcal, aby vyzeral aspon trochu ako Slovak, sme tetusku uhovorili na polovicnu taxu za ubytovanie, t.j. na 50.-Sk na osobu. Bicykle, aby nenachladli, sme ulozili v kotolni, (len aby nezhoreli), mokre veci rozvesali po izbe a svoje prepotene tela osprchovali v krasnej teplej vodicke. No proste idylka, o akej sa nam ani nesnivalo, ba dokonca ani neplanovana, ved sme podla planu dnes mali byt za Levocou, kde sme mali tiez iba ak tak stanovat. Zatial je to tu vynikajuce, jaro uz chrape a ani ziadny duchovia neprisli z nedalekeho Spisskeho hradu, hoci uz je pol hodina po polnoci. Preto skor ako ulozim spat aj tachometre, vyzera to nasledovne:

Den dvanasty (2.8. 1995)

S ubytovanim sme to vyhrali, horsie to vsak je z pocasim. Hned rano nas zobudila burka a vonkoncom to nevyzera, ze tak skoro bude chciet skoncit. Leje ako z krhly a my sedime na recepcii a cakame. Ranajocky nam urobili, tak snad to tu vydrzime aj do obeda. To vsak len v tom najhorsom pripade. Najhorsi pripad sa fakt aj stal, lebo sme prave dojedli obed a vonku este stale poprchava. Este dobre, ze mame karty a oni tu maju baj a su velmi ochotni. Nuz rozhodovanie, ci ist dalej alebo nie, bude velmi tazke. Len sme vyrazili, uz mal Jaro defekt. Tak sme sledovali, ci pride skor Jaro, alebo dazd. V takomto stave sme pretekali s oblakmi a kopcami az sa nam v spotenom stave podarilo dorazit do Levoce. Hoci to je male mestecko, tak sa nam stihol stratit Jaro aj s bratom. My sme si urobili prehliadku kostola aj s odbornou prednaskou a zaverecnou fotkou pred kostolom. Zima je vsak kruta, preto cajickujeme v restauracii. V Levoci sme sa uz uplne rozlucili s Jarom a Jozefom, ktori isli svojou trasou a my sme sa vybrali na Kezmarok proti kopcom, akoby sme sa blizili k Tatram. A to hned k Vysokym, co sa aj odraza na nasich tekutinach, lebo sme sa z piva preorientovali na cajicek. Z financneho hladiska sme vsak uz nuteni pit bez rumu, tak si don hadzeme cokoladu. Hoci Honzo sa dusoval v pomere 5:1, ze Gabika doma nebude, napriek tomu prehral, lebo Gabika doma bola. Znovu sa hrame na kobylky, miesame lunchemeat, rybicky, paradajky, maslo a med. Chlieb nam to odborne "kraja" rukami Maros, tak dokonale, ze sa da natierat hned z troch stan maslom a medom. Chudacik Gabika sa nestiha cudovat z nasho chovania a nachovania sa. Svoje prihody z cyklistiky sme rozpravali tak dlho, ze uz nezostalo nic insie, ako nas tu prespat. Uzamkli sme bicykle v pivnici, pohrali sa z vtakom, lietajucim papagajom Jimmym, a dokonale prerobili obyvacku aj kuchynu. Mozno este Tibor opravi splachovac a ak prezijeme chrapanie, tak zasa mozme hovorit o stasti. Ved vonku, odkedy sme prisli, iba prsi a prsi. Nuz, neviem co bude zajtra. Snad su nase tachometre aspon trochu vodotesne, lebo ukazuju:

Den trinasty (3.8. 1995)

Noc sme prezili bez vacsej ujmy na zdravi, hoci sme lezali jeden vedla druheho, nik ani po dvanastich dnoch cyklistiky neotravoval. Spalo sa vynikajuco. Ved celu noc prsalo a najhorsie je, ze ani teraz o 10:00 hod to nevyzera moc lakavo, hoci sem-tam sa to trha. Avsak smerom na Vysoke Tatry nevidime, tak nevieme, ako to tam vyzera. Pri tejto teplote mozno aj snezi. Zjedli sme asi tyzdenne ranajky v hroznej kombinacii. Rekord znovu vytvoril Honzo, ze sa nam prevracali creva. Na chleba si dal syr, vajcovu pomazanku s maslom, med, cibulu, papriku, ciernoribezlovy lekvar, visnovy lekvar, uhorku, ostiepok a na to otvoril svoju tlamu. Teda dal by si toho aj viac, ale uz mu to padalo z chleba. No uvidime ako daleko dobicykluje, lebo uz vyrazame, pocasie vyzera nadejne. Iba vyzera, lebo sme len vytiahli paty a uz sa schovavame v centre Kezmarku pod strechou. Vonku totalne leje a sucasne svieti slnko. Tatry sa na nas asi nechcu vytiahnut v plnej krase. Jaro uz s nami nie je, preto defekty zabezpecuje Tibor. Nastastie ho dostal vo Velkej Lomnici nedaleko BUS zastavky, tak mierne poprchanie nam nevadi. Sklo z plasta sme vytiahli a mozme pokracovat po ceste 9 km celom k stitom Tatier stale do kopca. Zatial ich moc vidiet nie je, lebo su v oblakoch. Schovavame sa pred dazdom uz v Hornom Smokovci. Dufame, ze sa to za chvilu skonci, inak vyzerieme potraviny pod strieskou ktorych sa skryvame. Domaci nas informuju, ze na Strbskom plese nas caka este horsie pocasie. Konecne po 40-ich kilometroch stupania sme skoro dosiahli strechu Slovenska. Skoro iba preto, ze sme zastali rovno pri Strbskom plese. Dalej uz nejdeme, ved aj tak vyska 1350 m.n.m. je nas rekord a podruhe je nam zima, hoci sme si prezliekli prepotene veci za suche. Ved teraz nas uz hadam caka iba cesta dole. Som zvedavy, ci aj teraz nam pojde para z ust, ako pri vystupe. Aj tak tu vyzerame ako blazni, lebo vsetci su v nohaviciach a my v cyklokratasoch. Zima a dazd nas zatial hnali do restauracie, kde si pochlipkavame caj a objednali sme si kapustovu polievku. Za slusnu cenu, na tatranske pomery, sme sa najedli a rychlo teraz vybehneme von sa fotit, lebo sa trochu vycasilo a potom uz nas caka cesta dole. Cesta dole prebiehala omnoho lepsie ako hore, ved sme obcas isli rychlostou okolo 60 km/h a tento zjazd mal dlzku cez 20 km. Aj tak bol cas omnoho rychlejsi, lebo ked sme sa dostali z lesa von zistili sme, ze je cas sa ulozit na spanie. Hoci nase oci bludili po okolitych sennikoch, ziaden z nich sa nam nezdal byt vhodny. V prvej dedine dokonca nebola ani poriadna krcma, iba skanzen Liptovskej dediny. V druhej sice bol autocamping aj hotel, ale nie na nase penazenky. Preto som ich po velkom prehovarani posuril na cestu dalej do Liptovskeho Hradku. totizto, ked som bol mlady a pekny v case zemiakovych brigad, ako prvak som bol v Borovej Sihoti v chatkach. Boli to len take drevenice pre 4 osoby a jedna velka spravcovska budova. Nuz, ale co bolo pred osmimi rokmi sme zrazu zistili, ze len bolo. Najst som to nasiel, ale cely areal je opusteny, su na nom povybijane okna a trava je vyse pasa. Pri lepsom poobzerani sa sme nasli jednu otvorenu chatku. Hned pri prvej prehliadke sme ju schvalili za svoje stanovisko na noc. Dokonca su tu styri postele a napoly roztrhane periny po mysiach. Teda dufame, ze to roztrhali mysi a ze tato chatka nieje prechodnym bydliskom nejakych "spolocenskych" zivlov. Mame tu vnutri aj bicykle a dokonca sme zvladli aj veceru, tak okolo 22:00 hod sa mozme ulozit aj na spanie. Len neviem, ci si aj rozdelime nejake strazne sluzby, ale Tibor nas ubezpecuje, ze on sa nicoho neboji. Fulo zase slubuje, ze ak dnesnu noc prezijeme, ze usetrenych 90.-Sk prepijeme vo Vajnoroch na pive. Co nam naslubovali za dnes tachometre ? Toto:

Den strnasty (4.8. 1995)

Hoci noze boli pripravene po celu noc, ziadne individua nas nenavstivili, preto sme ich radsej nepouzili. Noc sme teda prezili bez vacsich psychickych traum a mozeme vyrazit do chladneho dna dalej. Tibor sa dnes od nas oddeli a pojde svojou cestou cez Certovicu domov. Pre istotu sa oddelil hned v Borovej Sihoti, lebo Honzo dostal chut na mliecne vyrobky priamo v Liptovskom Mikulasi. Aspon sa zatial vycasilo a aj slniecko vyslo, tak sme pozhadzovali vsetky zimne doplnky a hybaaaj - smer Martin. Ruzomberok sme vsak nemohli minut bez povsimnutia. Povodna myslienka vsak bola, ze si dame kofolu. Z technickych pricin sme boli nuteni pit odporne stanicne pivo. preto sme si isli chut napravit na zvrhly hamburger. Niezeby bol zly, ale bol suchy, tak sme ho chceli splachnut. Honzo kupil 2 litre ceskej limonady a my sme sa pustlili priamo pred obchodom ju popijat a prezerat si baby. Ako tak pozerame, zrazu pozrieme lepsie a zbadali sme Hanku, nasu sprievodcicku z Oravy. Znovu sme sa presvedcili, ake je to Slovensko male. Teraz uz len presvedcit Hanku, aby sa pridala k nam, avsak bude to asi tazsie, lebo teraz ma pri sebe aj frajera. No ale, co nezvladnu traja "krasavci" ?!?! Asi zase az taky krasny niesme, lebo sme ich presvedcili na spolocnu cestu iba po Kralovany. Po ceste sme parkrat zmokli, preto sa teraz mocime v Kralovanoch pivom zvnutra. Aaaa, zauradovalo pivo. Na 72-om kilometri asi v 30 km-ovej rychlosti sa Fulo prikryl bicyklom. najviac nadava Honzo, lebo nic vaznejsie sa mu nestalo a on sa tesil, ze ma aspon ruku zlomenu. Ma iba odrety lavy laket a koleno. To skor bicykel je dochramany, ale hadam 10 km do Martina este vydrzi. Mozno by sa to nestalo, keby neprenechaval vedenie pelotonu Honzovi, takto si este roztrhol kapsy a cyklistaky. Tesne pred Martinom asi na Honzu dosiel hlad, ci co, lebo sa rozbehol ako z retaze utrhnuty. V meste sme isli kazdy svojou cestou, ale za Martinom u Dusana na chate sme sa nasli. Nastastie este navarene nebolo, tak mi nic nezjedli, kym som prisiel. Honzo mucil Marosa ajatinkom a ten vykrucal ksicht do zaujimavych usmevov. Lavorove kupanie skoro na ulici dedina prezila a mozno aj nevyhori po nasom opekani spekaciek. Radsej rychlo spisem stav tachometrov, nez zhoria tiez.

Den patnasty (5.8. 1995)

Vyspinkali sme sa ako v bavlnke a neviem, ci nas znicila vecera alebo dlha noc, ale z leca na ranajky ponas ostala este jedna porcia. Proste ojedinely ukaz na nasej cyklistike. Tento ukaz vsak nebol sposobeny ziadnou chorobou, lebo jedine Fulo je trosku invalidom. Aj to sa mu Honzo snazi vyvratit takym sposobom, ze sa do Ziliny sinieme rychlostou 30 km/h a viac. Zo Ziliny uz Honzo telefonoval Evke a objednal pre nas obed, tak ho zase ma co hnat do podobnych rychlosti. Neviem, co Evka naslubovala Honzovi cez ten telefon, ale zo Ziliny to hnal obcas az 40 km/h po rovine a tesne pod 30-kou isiel iba do kopca. na toto tempo doplatil Fulo, ktoremu sa asi 5 km pred Evkou vybili uplne baterky. Musel zjest cokoladu, aby sa pohol a Honzo musel zliezt na 23 km/h. Gulasik bol vynikajuci, podporeny domacimi vyrobkami tekuteho stavu a zakonceny sampanskym. Som len zvedavy, kto sa po takychto hodoch zase prikryje bicyklom, ved odchadzame o 17:10 hod. Ani nebolo casu sa prikryvat, lebo sa makalo o dusu spasenu, aby sme sa aspon za svetla na Turu doplazili. Teda s plazenim to nemalo nic spolocne, lebo tachometer stale ukazoval 33, 36, 40 az 41 km/h na rovinach. Zlatym klincom programu bolo dvojkilometrove stupanie, tesne pred Starou Turou. K Durovi sme dorazili o 21:15 hod a ked som sa zjavil vo dverach, chudak Duro skoro dostal mrtvicu. Bud som vyzeral tak znicene, alebo uz s nami vobec neratal. Ked sa prebral a zobudil rodicov, mohli sme napochodovat rovno do kupelne. Konecne ocloveceni sa zaciname podobat na zvery pomocou miestnej slivovice. Honzo to este preklada s pivom, aby ho to skor polozilo, preto ja pre istotu sem polozim stav tachometra.

Den sestnasty (6.8. 1995)

No to zase bude tvrdy den. Uz len z toho dovodu, ze chodime zatial po navstevach na Starej Turej a vsade nas vitaju tvrdym alkoholom. A to sa este ten spochabeny Honzo nechal nahovorit, aby sme isli cez Brezovu pod Bradlom, co su hadam najvacsie kopce na Myjave a okoli. Ale co uz Honzo neurobi kvoli zenskej. Tak ideme s Marosom trpiet. Este dobre, ze mame kamaratov aj na Myjave a mohli sme si tam urobit prestavku. Igor nam zabezpecil stravu a aj tekute do noh, aby sa nam lahsie tahalo cez Bielu Horu, ak sa chceme dostat do Trnavy. Stefanikovu hrobku na Bradle si radsej obzrieme len z dialky, lebo sil uz nieje na rozdavanie. Hanku, kvoli ktorej sme sa trepali na Brezovu sme aj tak nenasli, nuz sa chladime na kofole a Honzo dohana pivo. Danka v Trnave nas privitala v krasnych satach, co hned v Honzovi vyvolalo zaujem o vyskum, co ma pod nimi. Nastastie sme ho vcas skrotili a prinutili k fotografovaniu. Nas presvedcovaci pomer bol 2:1, tak sme ho sice s problemami, ale presvedcili, aby po hodine konecne isiel uz do Bratislavy. Som zvedavy kolko sa bude teraz hnat proti vetru. Cez telefon nam urcil prijazdovu hodinu okolo 20:00 hod, co znamenalo za 1,5 hodiny prist do Blavy. Este dobre, ze Vajnory su na prdmesti a usetrili sme si tym 10 km. Aj tak sa ulievat nedalo, ale iba poriadne slapat do pedalov. Cielovu fotku sme stihli este pred zapadom slnka a uz sa telefonicky hlasil Tibor. Uspesne zavrsenie cyklotury a posledny prach z ciest sme isli spolocne splachnut pivom na Vajnorsku stanicu, kde nas uz cakala fialova Mirka. Bolo na co spominat, nad cim si povzdychnut a takto ukoncit nase sestnastdnove putovanie. Dobicyklovalo sa a preto treba naposledy z tachometrov odpisat:

Zaver

Pisem tento zaver uz stvrty rok a bol by som nerad, keby sa opakoval z tych predchadzajucich, hoci je stale o tom istom. Budem preto v zavere tak trochu viac faktograficky ako citovy, pretoze aj tak cela kronika je pisana z mojho pohladu, ako som to videl ja. Je mozne, ze kazdy z nas tu istu situaciu pochopil inak, preto to, co je napisane v predchadzajucich riadkoch netreba brat na 100% a ani nechcem, aby sa rozsirovali iba v takomto duchu. Preto zacnem s udajmi, o ktorych spor urcite nemoze byt: Maximalne sa nas tejto cyklistiky viac ako 1 den zucastnilo dohromady 9 ludi. Z toho boli medzi nami krasne stvorenia: - Mirka BOHUNICKA - Slavka VALKOVICOVA - Evka ZABOJNIKOVA nuz a druzstvo doplnalo muzstvo: - Maros FULEKY - Jan HUBNER - Tibor JACMENIK - Milan KODNAR - Jaro VALKOVIC - Jozef VALKOVIC. Toto je maximalna zostava, ktora sa nas zisla. Pocet kolisal podla jednotlivych etap, podla toho, kto sa ako fyzicky citil a kto mal ako dovolenku, ci volno. Aj tak to bolo dost vela ludi a preto bolo dost tazke najst taky program, ci trasu, ktora by vyhovovala vsetkym. Je pravda, ze asi z tohto dovodu som to organizacne nezvladol, ale snad zostalo v pamati aj nieco pozitivne. Co sa vsak neda oklamat su udaje na tachometroch, ci mesta ktorymi sme presli. Nie vsetci sme tachometre mali, aj tak sa styri nazbierali, takze je mozne povedat, ze prejdena trasa je zmerana objektivne. Okrem tychto technickych pomocok sme oproti minulemu roku mali este k dispozicii zadne cervene blikace, predne hallogenove svetlo a krasne, rucne robene zasterky na zadnom blatniku. Dalsim hitom tohto roku boli damske vlozky do cyklistickych nohavic. Nie vsetci ich pouzivali, ale uzivatelia si ich v podstate pochvalovali, az na pripady, kedy sa im lepili na zadok. Tak trochu statistiky, lebo bez nej by zaver nebol zaverom. Maximalnu dlzku presiel Maros, lebo jeho start a ciel neboli vo Vajnoroch, takze mal v nohach asi 1557 km. Honzo mal o 10 km menej a ja o 30 km menej. Ostatni sa odpajali rozne takze ich trasa bola kratsia. Dokopy to vsak bolo 8420,8 km. V priemere na 9 ludi, co bolo nase maximum, to cini 935,64 km na jedneho. Denne sme na bicykli sedeli 4:11:19 hod a nasa priemerna rychlost bola 21,4 km/h. Najrychlejsie si to sinul Jaro, ktoremu tachometer ukazal 82 km/h. Najpomalsie asi Tibor, lebo z tej nulovej rychlosti az dvakrat padol. Inak s padmi to nebolo zase take zle, okrem toho Marosovho, ktory bude mat pamiatku nejady ten tyzden na sebe. Z technickych problemov, okrem mojho zlomeneho ramu sa vyskytovali bezne praskania spic a defekty. Za styri cyklistiky, ktore sme uz absolvovali sme v tejto dosiahli vyskovy rekord 1350 m.n.m. a konecne sme uzavreli aj okruh okolo Slovenska, lebo sme navstivili vsetky susedne staty. Tak isto sme odslapali najdlhsiu etapu, ktora merala 147 km. pravda, neslapali sme pre tieto naj, ale kvoli zabave, poteseniu, vzrusu a aby sme spoznali nove veci, kraje ludi a nadviazali priatelstva. Mozno nie vzdy sa nam to 100%-ne vydarilo, nie vzdy sme sa usmievali, ale aspon sme si nieco zapamatali, z coho sa hadam aj poucime. Ci budeme bicyklovat aj nabudue je vo hviezdach a tomu, kto to bude organizovat prajem vela stastia. A este viac stastia pri bicyklovani, a ziadne pady ci poruchy praje MILAN.

PIVNA STATISTIKA:

Maros - 52 piv * Honzo - 48 piv * Milan - 40 piv * Jaro - 29 piv * Tibor - 23 piv

Mirka - 12 piv * Slavka - 5 piv * Jozef - 1,2 piv

VYROKY, KTORE STOJA ZA TO:

Najlepsie je, ked fuka vietor do ksichtu od zadu.

Mirke sa v Zolnej najviac pacila mokra voda.

Tibor, ked bol maly, tak robil letecke lietadla.

...patcipa ruka na zadku.